Kňazi pochádzajúci zi Zelenča

4.1.5.  Kňazi pochádzajúci zo Zelenča.

1. Vdp. AUGUSTÍN MONCMAN, salezián

Narodil sa 13. augusta 1909 v Zelenči. Jeho otec sa volal Ján a matka Mária, rodená Dudášová.

Vstúpil do rehole saleziánov dňa 1. októbra 1924. Tonzúru prijal 18. decembra 1936 z rúk ľublanského  biskupa Dr. Gregora Rožmana. On mu udelil aj všetky nižšie a vyššie rády vrátane kňazstva. Ostiáriát a lektorát prijal 13. marca 1937. Exorcistát a akolytát  16. januára 1938. Subdiakonát 12. marca 1939. Diakonát 26. marca 1939 a kňazskú vysviacku prijal 2. júla 1939.

Don Moncman bol veľmi obľúbený medzi študentmi Biskupského gymnázia v Trnave. Učil matematiku a fyziku. Na tieto predmety bol uznávaným odborníkom.

Keď z biskupského gymnázia totalitný systém odstránil profesorov – kňazov, aj on musel gymnázium opustiť. Do sústredenia, čiže odchodu do koncentrákov, pôsobil ešte nejaký čas vo Sv. Beňadiku a sústredenie, čiže koncentrák začal v Šaštíne a v Podolínci od takzv. barbarskej noci 14. apríla 1950 do roku 1951. Od roku 1951 až 1956 bol v koncentráku Osek a Želiv. Po tomto  krutom období  v rokoch 1955 - 1970 pracoval ako robotník v Okresnom stavebnom podniku v Trnave. Od roku 1970 bol v dôchodku a tento čas až do 28. júna 1993, teda do svojej smrti, prežil v kňazskom domove v Pezinku Zomrel v 84 roku života, v 63. roku rehoľnej profesie a v 54. roku kňazstva. Pohreb bol 1. júla 1993. Pochovaný je v Trnave na cintoríne na Kamennej ceste.

Bol nízkej postavy, ale duchom veľký. Bol výborným kazateľom, pritom skromný a poslušný služobník Boží a opravdivý syn sv. Don Bosca. Krásne to vyjadril vtedajší saleziánsky inšpektor dn. Jozef Izakovič, keď po smrti hlásil generálnemu predstavenému do Talianska o ňom toto:

"Don Augustín Moncman bol príklad nábožnosti. Počas svojho kňazstva bol profesorom na gymnáziu a dobrým ľudovým kazateľom. Bol verným kňazom aj počas ťažkého obdobia ateistického komunizmu  Voči svojim neprajníkom bol láskavý. Posledné roky svojho života prežil v Charite. Vždy bol pripravený ku spovedaniu veriacich.

V Bratislave 26. januára 1994. Jozef Izakovič.

2. ThDr. Mons. – profesor CYRIL DUDÁŠ

Narodil sa 8. februára 1910 v Zelenči. Otec sa volal Martin Dudáš a pracoval ako roľník – obchodník. Matka sa volala Mária Dudášová, rodená Jurišičová a pracovala v domácnosti.

Pochádzal z roľníckej rodiny, ako najstarší z 5 detí: Cyril (1910), Helena (1912), Irena (1914), Jozef (1919), Emília (1921).

Ľudovú školu navštevoval v Zelenči. Za podpory miestneho správcu školy a organistu pána L. Adamčíka ( otca neskoršieho generálneho vikára Leopolda Adamčíka) a pre mimoriadne nadanie bol odporučený na Gymnázium v Trnave do malého seminára. Gymnázium i maturitu skončil r. 1930 s vyznamenaním.

Teologickú fakultu v Olomouci skončil r. 1935, všetky skúšky na bohosloví absolvoval s prospechom „eminenter“.

Kňazskú vysviacku prijal 5. júna 1935, primície boli v Zelenči.

Kaplánoval: r. 1935 Stupava; r. 1936 Modra, r. 1937 Bohdanovce, r. 1938 Nové Mesto nad Váhom.

Od apríla 1939 do júna 1941 učil náboženstvo na I. Gymnáziu v Bratislave a na I. Štátnej priemyselnej škole v Bratislave.

Za doktora teológie bol promovaný 17. decembra 1938 v Olomouci. Dizertačnú prácu napísal na tému De Veteris Testamenti reflexu in epistola ad Galatas.

Roku 1941 bol prijatý za asistenta na RKBF v Bratislave. Tu sa pripravoval na vedeckú dráhu teologicko-pedagogickú 1941 – 1947.

V študijnom roku 1943 – 1944 bol poverený suplovaním cirkevných dejín, 1944 – 1946 suplovaním prednášok z morálky, sociológie a kresťanskej filozofie.

V roku 1947 sa habilitoval na odbor kresťanskej filozofie a sociológie a stal sa asistentom  teológie – veniam decendi. Kniha „Problém rovnosti“, vyšla r. 1946 – Verbum Košice, bola vhodnou príležitosťou oboznámiť katolícku verejnosť so sociálnou náukou cirkvi. Zaoberá sa problémom rovnosti – spravodlivosti všetkých  ľudí na svete.

Za profesora kresťanskej filozofie a morálky bol menovaný r. 1950.

Od roku 1947 – 1982 do svoje smrti bol profesorom filozofie – sociológie a morálky na CMBF Bratislava.

V roku 1950 bol menovaný kanonikom Družnej kapituly Sv. Martina.

V roku 1952 bol menovaný cirkevným sudcom.

Diela, ktoré napísal:

1976 – Morálna teológia 1 - 2

1977 – Malý teologický lexikón – spoluautor

1978 – Morálna teológia – O prikázaniach (skriptá)

1978 – Úvod do morálky

1980 – Úvod do teológie (skriptá)

V roku 1981 pripravil knižne k vydaniu „Katolícku náuku“ a   „Katechizmus pre dospelých“, tie však knižne nevyšli.

Pravidelne prispieval svojimi článkami do časopisov,     kalendárov, zborníkov: Duchovný pastier, Katolícke noviny, Na hlubinu, Nová práca, Pútnik Svätovojtešský, Sociologický zborník Matice Slovenskej, Svätovojtešské zvesti, Verbum, Vestník Katolíckeho duchovenstva, Stadion, Smer, Štart, Veda a život, Kultúrny život a iné....

Zomrel  9. januára 1982 v Bratislave na edém pľúc. Pochovaný je na zelenečskom cintoríne. Pohreb bol 15. januára 1982. Pohrebné obrady vykonal Mons. Dr. Ján Čižík, generálny vikár.

3. P.  Ján Kintler

Narodil sa 14. februára 1912 v Zelenči. Prvé dve triedy gymnázia navštevoval v Trnave na reálnom Gymnáziu Jána Hollého. Roku 1925 odišiel do juvenátu redemptoristov v Libějovciach v južných Čechách. Po 6. triede gymnázia vstúpil roku 1929 do noviciátu redemptoristov v Českých Budějoviciach. Rehoľné sľuby zložil 2. augusta 1930 do rúk magistra novicov P. Vojtecha Klímka. Po noviciáte študoval dva roky filozofiu a štyri roky teológiu na rehoľnom teologickom ústave redemptoristov v Obořišti pri Dobříši v Čechách. Po treťom ročníku teológie bol 16. júna 1935 vysvätený za kňaza  pražským arcibiskupom Karolom Kašparom  vo veľchráme sv. Víta v Prahe. Primície slávil v rodnej dedine 23. júna 1935. Primičným kazateľom mu bol P. Jozef Lavička, rektor v Kostolnej.

Opis tejto krásnej udalosti primícií p. Kintlera nám podáva dominikánsky časopis takto:

„Dvoje primícií v Zelenči. – Veľkú radosť zažila obec Zeleneč pri Trnave, keď 23. júna pristúpil prvý raz k oltáru Pána jej rodák dp. P. Ján Kintler,  redemptorista misionár v sprievode 4 kňazov a 3 klerikov. Dostavila sa aj jeho sestra premonštrátka v sprievode 3 kláštorných sestier z rádu premonštrátok. Po mnohých rokoch bola to vzácna slávnosť, čo sa prejavilo aj na počte do 3000 zhromaždených, čo túžili po požehnaní novokňaza. Toho dňa už od skorého rána panoval v obci neobyčajný ruch; obchodníci s cukrovinkami vykladali svoje šiatre, ľudia okrášľovali ešte svoje domy a hasičský zbor usilovne pripravoval poľný oltár. Na ovenčenom dome primicianta viala pápežská zástava a vchody chrámu boli zo živých kvetov upletenými vencami ovenčené.

Oltár, na ktorom mala byť obetovaná najsvätejšia obeta, bol veľmi vkusne postavený pri kostole. Slávnostný kazateľ vdp. P. Jozef Lavička, rektor kláštora redemptoristov z Kostolnej, krásne vyobrazil radosti a útrapy kňaza. Výmluvného kazateľa veriaci pozorne vypočuli, lebo predkladal svoj námet veľmi zaujímave. Pána primicianta prekvapili jeho rodičia, roľníci, zlatým kalichom a omšovým rúchom bielej farby.

Dňa 14. júla na tom istom bohato ozdobenom oltári obetoval I. sv. omšu novokňaz apoštolskej administratúry trnavskej dp. Cyril Dudáš s asistenciou 7 kňazov a 7 klerikov. Štúdiá skončil na univerzite v Olomúci a tam bol aj vysvätený za kňaza. Slávnostný kazateľ vdp. Štefan Rácz, farár z Dobrej Vody, výstižne načrtal úlohu kňaza, ako najsv. Obetu obetujúceho, ako vychovávateľa i pastiera nesmrteľných duší. Veľmi krásna bola úvodná myšlienka jeho kázne, keď hovoril, že Krista Pána zničili jeho úhlavní nepriatelia a On predsa sa opovážil povedať: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ Touto mocou ustanovil aj kňazstvo, aby až do skončenia sveta konalo úlohu, Božským majstrom mu zverenú.

Pri prvých primíciách počas sv. omše spev sprevádzaný bol dychovou hudbou, pri druhých spieval dobre nacvičený miešaný zbor pri zvukoch harmónia. Rukovodičom obidvoch primiciantov bol miestny farár vdp. Imrich Klas. Dve slávobrány vítali hostí a označovali význam dňa. Po primíciách dp. Kintlera bol pri hostine pre kláštor redemptoristov zozbieraný milodar do 600 Kor. Primiciantovi dp. Dudášovi „Potravné družstvo“ venovalo 2000 Kčs, keďže jeho otec je už 8 rokov obchodvedúcim družstva; miestny učiteľský zbor mu daroval 200 Kčs.

Slávnosti 14. júla boli zakončené odpoludnia posviackou nového dreveného kríža pri kostole. Bohato pozlátená podoba Krista Pána prenikavo žiarila v lúčoch slnka a dlhé roky bude potechou okolo  idúcich. Cirkevné obrady posviacky vykonal vdp. Konštant Hurban, dekan - farár z Majcichova, vystihnúc vo svojej kázni význam sv. kríža. Kríž – hovoril – je znakom nášho spasenia, je odznakom nášho víťazstva; kríž je podkladom, oltárom najsv. obety nového zákona. Oduševnenie neustávalo; zástupy vytrvali až do skončenia slávností, ako kedysi na pustatine s Božským Spasiteľom.“

Toľko napísal dp. Imrich Klas, dekan – farár v Zelenči do tohto časopisu.

Po ukončení telogických štúdií poslal ho pražský provinciál P. Ján Haderka na prvé pôsobisko do Stropkova na vých. Slovensku. Prišiel tam v polovici júla 1936. Ale už 1. októbra 1936 nastúpil  v Prahe prezenčnú vojenskú 5 mesačnú službu v škole pre dôstojníkov duchovnej vojenskej služby. Vojenčinu skončil koncom februára 1937 v hodnosti slobodníka – ašpiranta.

Po vojenskej službe bol určený na nové pôsobisko do Brna. Prišiel tam začiatkom marca 1937. Brno bolo pre neho pod prísnym rektorom P. Františkom Mečířom (1877-1939) výbornou školou kňazskej činnosti. Ako mladý páter len kázal a v nedeľu aj spovedal. V máji 1937 bol na obnove misií v Rožnej nad Pernštýnom. Bola to jeho prvá misijná práca. P. rektor ho tam poslal len preto, aby videl, ako sa konajú misie. Mal tam len dve kázne, spovedal a na filiálkach chodil navštevovať chorých. Hlavní misionári  boli P.  František Pokorný a P. Václav Slezák (1903 – 1965).

Na začiatku augusta 1937 bol z Brna preložený do Stropkova. Tu kázal, spovedal a učil deti náboženstvo na filiálkach v Brežnici a Chotči a na cigánskej škole v Stropkove. V júli 1938 bol preložený zo Stropkova do Kostolnej pri Trenčíne. Hneď začal druhý noviciát pod vedením výborného prefekta P. Františka Polepila, ktorý bol vtedy v Kostolnej rektorom. Za mobilizácie koncom septembra 1938 musel druhý noviciát prerušiť a narukovať k vojsku. Tri týždne bol v Piešťanoch vo vojenskej nemocnici a konal službu pobočníka vojenského lekára ako zapisovateľ pri návštevách chorých vojakov.

Po návrate z vojenčiny pokračoval v druhom noviciáte až do konca februára 1939. Z Kostolnej bol potom na troch misiách, na troch renováciách a na triduu pre mládež v Moravskom Lieskovom. Na prvých slovenských misiách bol s P. Jozefom Novákom a s P. Antonom Okálkom v Hruštíne na Orave v máji 1939. Doma spovedal, kázal, zaopatroval a katechizoval deti v Kostolnej, v Chocholnej a nejaký čas roku 1940 v zastúpení chorého p. dekana aj v Drietome. Kázal a spovedal na Skalke pri Trenčíne. Niekoľko týždňov v roku 1940 zastupoval chorého p. dekana Štefana Leitmanna v Drietome nedeľnými bohoslužbami. Pomáhal spovedať žiakov u školských sestier v Trenčíne a dospelých v Omšení.

Koncom mája 1940 sa sťahoval z Kostolnej do Stráže pri Poprade. Tu kázal, spovedal a vypomáhal v Poprade, v Spišskej Sobote a vo Veľkej. Často v nedeľu slúžil sv. omšu v Tatranskej Lomnici. Spovedal pred sviatkom sv. Alojza deti v Batizovciach. Na  Vianoce roku  1940 slúžil sv. omšu a kázal v Arnutovciach, vo filiálke Letanoviec. Začal aj učiť náboženstvo deti v Stráži, ale keď v septembri 1940 ochorel na pľúca, musel na niekoľko týždňov vypriahnuť aj od katechizácie aj od kázní. Z rozkazu P. vizitátora Jozefa Lavičku bol v Stráži aj duchovným Hlinkovej mládeže.

Keďže kláštor v Stráži sa likvidoval, vo februári 1941 odišiel do Bratislavy. Tu konal všetky kňazské práce: kázal, spovedal, zaopatroval, najmä v ortopedickej nemocnici. Bol riadnym spovedníkom sestier salvatoriániek na Jakubovom námestí a na detskej klinike. Dva alebo tri týždne zastupoval duchovného správcu v bratislavskej štátnej nemocnici. Bol sám na renovácií v Bartošovej Lehôtke filiálke Kremnice, a s P. Lávičkom a s P. Lehotským na misiách v Novej Bani.

Spovedal deti v Dúbravke pri Bratislave a dospelých v Kopčanoch na Záhorí. – Keď P. Lehotský v máji 1941 odišiel z Bratislavy na Staré Hory, prevzal po ňom ministerské kreslo. Bol aj admonitorom rektora P. Lavičku. Zastupoval aj direktora juvenistov P. Františka Chocholu. – Z Bratislavy bol v júni 1941 duchovným v tábore učňov HM pri Počúvalskom jazere pod Sitnom: omše slúžil, kázal, spovedal, prednášky robil. V lete 1941 zastupoval niekoľko dní p. farára v Uhorskej Vsi.

1. novembra 1941 nastúpil v hodnosti poručíka ako vojenský duchovný v posádke v Nitre. Zastupoval tam až do konca roka 1941 posádkového duchovného stotníka Michala Horvátha, ktorý bol na fronte. Odbavoval pre vojakov nedeľné bohoslužby, spovedal vojakov, sobášil vojakov, robil vojakom prednášky v kasárňach v Nitre pod Zoborom a v Topoľčanoch. Pritom viedol aj kancelársku službu. Býval v kláštore verbistov na Kalvárii.

Po návrate stotníka Horvátha z frontu bol pridelený v januári 1942 k zdravotníckemu vlaku do vojenskej nemocnice v Ružomberku ako duchovný vlaku. Veliteľom vlaku bol lekár stotník František Horvát.

So sanitným vlakom bol päťkrát v Rusku pre ranených vojakov, posledný raz v novembri 1942 až v Krasnodare pod Kaukazom. Jeho úlohou bolo: slúžiť v nedeľu sv. omšu pre vlakový personál, navštevovať ranených vojakov vo vlaku a vo vojenskej nemocnici v Ružomberku a v Bratislave, prípadne ťažko ranených vo vlaku zaopatriť. Okrem toho robil aj osvetového dôstojníka: požičiaval vlakovému personálu a raneným vojakom z vlakovej knižnice knihy a pre vojakov na fronte privážal knihy a časopisy.

V Ružomberku býval v kláštore jezuitov. Keď nebol v Rusku, spovedal vojakov v ružomberskej  vojenskej nemocnici, najmä pred Veľkou nocou, a v kostole jezuitov vojakov, ktorí odchádzali na front. Pomáhal spovedať veriacich v kostole jezuitov a pri veľkonočnom spovedaní vo farskom kostole v Ružomberku, v Likavke, v Bielom Potoku a v Černovej. V máji a júni 1942 bol duchovným v rekreačnom tábore pre frontových dôstojníkov a vojakov na Smrekovici pri Ružomberku. Slúžil im tam v nedeľu a vo sviatky sv. omšu, kázal, spovedal a robil prednášky.

Pred Vianocami roku 1942 demobilizoval a pripísaný bol kláštoru v Podolínci. Prišiel tam po Vianociach, ale hneď prvú noc mohol byť nebožtíkom. Otrávil sa totiž plynom z kachieľ. Ráno ho horko-ťažko vzkriesili.

V Podolínci sa dlho nezdržal, lebo už koncom januára 1943 ustanovil ho P. Viceprovinciál s takzvanou rozšírenou konzultou za superiora domu noviciátu v Stropkove. Zároveň bol aj sociom magistra novicov P. Františka Lesáka. Okrem práce v kláštornom kostole vyučoval náboženstvo v Stropkove v 5. triede ľudovej, na meštianke v jednej triede dievčat, na učňovskej škole a na filiálke v Brežnici. Zo Stropkova bol s P. Štefanom Michalovičom z Bratislavy na misiách v Rudne nad Hronom a pár dní zastupoval p. farára v Zbudskom Dlhom pri Humennom.

Keď sa v januári 1944 P. Jozef Grigeľ vzdal v Podolinci rektorstva, bol tam menovaný za rektora P. Kintler. Okrem rektorských povinností bol aj lektorom v juvenáte. Učil v nižších triedach slovenčinu a zemepis a v školskom roku 1945/46 aj náboženstvo v štvrtej triede. Bol predstaveným III. rádu sv. Františka v Podolinci, riadnym spovedníkom Krížových sestier v Lomničke pri Podolinci a mimoriadnym Školských sestier sv. Františka v Poprade. Z Podolinca bol s P. Susedíkom zo Stropkova roku 1944 na misiách v Hornom Kelčove, filiálke Vysokej nad Kysucou, a mal triduum v Novej Ľubovni. Okrem toho zastupoval p. farára v Lomničke, v Kolačkove a v Tvarožnej pri Kežmarku a pomáhal spovedať na odpuste ( na vých. Slovensku  výr. slávnosť   posätenia kostola )v. Kataríny v Nižných Ružbachoch.

V januári 1946 bol ustanovený za rektora do Kostolnej. Prišiel tam začiatkom marca a hneď po inštalácii išiel s P. Jozefom Novákom na misie do Strečna. Za pol druha roka, čo bol v Kostolnej, mal 9 misií a 8 renovácií. Okrem toho bol na triduu vo Veľkých Bieliciach a na triduu pre mládež v Nemšovej. – Po Veľkej Noci 1946 musel ísť pomáhať učiť do juvenátu v Podolínci, lebo gréckokatolícki pátri-lektori odišli do Michaloviec.

V máji alebo v júni 1947 pomáhal spovedať na Starých Horách pri príležitosti korunovácie sošky starohorskej P. Márie a v júli toho roku usporiadal veľkú púť na Staré Hory z Kostolnej a z okolia. – V auguste 1947 zastupoval dva týždne p. farára v Šuriankach. Doma v Kostolnej kázal a spovedal a raz do mesiaca robil prednášky ženám, mládencom a dievčatám v rámci Katolíckej akcie. Často chodil v nedeľu slúžiť sv. omšu za Váh do Veľkých Bieroviec.

Po kanonickej vizitácii, ktorú vykonal v lete roku 1947 P. Martin Oktávec z baltimorskej  provincie a po menovaní nových predstavených v septembri toho roku bol P. Kintler preložený na Staré Hory. Tu bol konzultorom superiora P. Petra Konkoľa. Tu vykonával v kostole všetky kňazské práce: kázal, spovedal, často aj krstil, sobášil a pochovával, lebo na Starých Horách mali redemptoristi aj faru. Písal aj matriky a vybavoval kancelársku agendu, lebo farár P. Konkoľ bol často v zimnom období na misiách. P. Kintler bol väčšinou doma, na misie málo chodil, lebo bol katechétom na Starých Horách a na filiálkach v Dolnom Jelenci a v Tureckej. Ale predsa aj pritom bol zo Starých Hôr na troch misiách a piatich renováciách. Niekoľko dní v novembri 1947 zastupoval p. farára Františka Lepa v Slovenskej Ľupči a v lete 1948 alebo 1949 asi dva týždne p. farára Jozefa Šimičáka v Bystričanoch pri Prievidzi. – Keď bol na Starých Horách prefektom kostola, v dobe pútí roku 1948 vítal a vyprevádzal s krátkou kázňou púte, ktoré prichádzali na Staré Hory, a v sakristii bol k dispozícii pútnikom na rozličné služby a informácie. Viedol miništrantský spolok „Legio angelica“ a raz do mesiaca mával v Dolnom Jelenci prednášku pre Katolícku jednotu žien.

Vo februári  1950 musel zo Starých Hôr odísť, lebo jedno luteránske dieťa žalovalo doma rodičom, že pri vyučovaní náboženstva rozprával proti Lutherovi, a rodičia ho udali v Banskej Bystrici. Bol preložený do Podolínca, kde okrem riadnej kňazskej činnosti v kostole vyučoval náboženstvo na meštianke. V Podolinci ho zastihla v apríli 1950 likvidácia kláštorov.

Po likvidácii kláštorov bol desať a pol roka  v koncentrákoch pre rehoľníkov: od 14. apríla 1950 do konca apríla toho roku v Podolinci, od 30. apríla do 7. septembra 1950 v Báči pri Šamoríne, od 8. septembra 1950 do konca novembra 1951 zasa v Podolinci, od 30. novembra 1951 až do Veľkej noci 1956 v Želive v Čechách a potom asi do 20. decembra 1960 na Hore Matky Božej pri Králikoch v Čechách.

Počas pobytu v podolinskom koncentráku mu  zomrel  vo februári 1951 otec, ale na pohrebe nebol, lebo vedenie koncentráku mu dalo telegram o smrti otca až po pohrebe!

V Želive bol zamestnaný na rozličných pracoviskách. Pracoval na štátnych majetkoch, v lese, na rozličných stavbách v Jihlave a v Havlíčkovom Brode, v kameňolome, na stanici v Humpolci pri nakladaní dreva do vagónov a pri preberaní zemiakov na export, na stavbe cesty pri Polnej za Havlíčkovým Brodom a každú zimu v humpoleckom pivovare pri uskladňovaní ľadu do pivníc.

V apríli 1954 raz v nedeľu odmietol nahadzovať hnoj na vlečku traktora a vyvážať na roľu. Za trest dostal 14 dní samoty, z toho jeden deň temnice. Cez deň musel pracovať a na noc ho žandár odviedol do samotky. Z jedného dňa temnice boli až dva, lebo sedel v temnici v nedeľu a na druhý deň bolo 1. mája, kedy sa nepracovalo, a tak ho nechali sedieť v temnici aj 1. mája!

Jednu zimu – neviem, v ktorom roku  to presne bolo – bol v Želive vážne chorý. Mal vysokú horúčku až vyše 39 stupňov, ktorá dlho nechcela klesnúť. Už ho chceli zaopatriť, ale pod starostlivou opaterou redemptoristu P. Františka Novotného, ktorý bol v želivskom koncentráku ošetrovateľom chorých, predsa sa z toho dostal.

V lete 1955, keď boli rehoľníci prepúšťaní na slobodu, aj P. Kintler dostal možnosť odísť. Odmietol. Vyhlásil, že chce ísť naspäť tam, odkiaľ bol  násilne vzatý, čiže do kláštora. A tak zostal s ostatnými „tvrdohlavcami“ v Želive ďalej.

V koncentráku na Hore Matky Božej pri Králikoch bol prvý rok zamestnaný na hospodárstve, ktoré patrilo kláštoru redemptoristov. Po zrušení kláštora urobili z neho štátny majetok. Po roku bol pridelený do práce v lese, kde pracoval s menšími prestávkami až do konca.

Niekoľko dní pred Vianocami 1960 bol prepustený z koncentráku na slobodu. Odišiel k rodine do Zelenča.

Po Vianociach roku 1960 hľadal P.Kintler vhodné zamestanie. Pomáhala mu v tom aj nebohá ctih. S.Konštantína Senčeková, salvatoriánka, ktorá mu už od Želiva posielala balíky. Ale nič vhodné nenašli.

Po Novom roku 1961 nastúpil ako robotník v Pozemných stavbách v Bratislave. Pracoval tam spolu s jezuitom P. Jánom Juhászom. Vykonávali všetky možné práce ako stavební robotníci na rozličných stavbách na Februárovej ulici a na sídliskách Štrkovec a Ostredky. V jeseni 1964 prevzal miesto skladníka a tým zostal až do konca augusta 1969, kedy z Pozemných stavieb odišiel.

V Bratislave býval najprv do polovice novembra 1963 u Betky Komárovej na Jaskovom rade č. 3/13 spolu s redemptoristom P. Františkom Juríkom, ktorý bol tiež zamestnaný v Bratislave. V polovici novembra 1963 sa presťahoval do nového bytu k rodine Františka Konečného na Gorkého ulici č. 9 oproti Národnému divadlu. Tento byt bol po každej stránke oveľa vhodnejší a lepší. Bolo to uprostred mesta, pár krokov od mliečneho baru, kam chodil na raňajky, a trochu ďalej samoobsluha Luxor, kam chodieval na obed, keď niekedy zostal v nedeľu v Bratislave. Rodina Konečných bola veľmi dobrá katolícka rodina. Cítil sa u nich ako doma. U nich sa však nestravoval. Neďaleko bol kostol jezuitov a františkánov. Väčšinou chodil k františkánom. Ani na električku nebolo ďaleko. V Národnom divadle nebol ani raz, hoci to mal hneď naproti!

U  Konečných býval až do polovice februára roku 1966 spolu s vysokoškolákom Tiborom Benkom z Bystričian, ktorý študoval právo, a potom od februára 1966 až do konca  júna 1969 so študentom stavebnej priemyslovky Timom Bachratým zo Zelenča pri Trnave. Na sobotu a nedeľu pravidelne dochádzal do Zelenča k matke a sestre Františke Markovej. V nedeľu večer sa zasa vrátil do Bratislavy. Voľné dni v sobotu a v nedeľu často využil na návštevu rodnej sestry s. Bernadetty, premonštrátky v Šahách, potom v Lipovej pri Šuranoch, kde bola ošetrovateľkou v ústave debilných detí, neskôr vo Vrbovom  pri Piešťanoch, kde bola na dôchodku, a tiež na návštevu spolubratov v charitných domoch v Báči, v Rubáni a na Moravci a jednotlivých spolubratov na rozličných miestach.

V lete 1961, keď boli takmer všetci slovenskí redemptoristi pozatváraní, bol celý jeden deň vyšetrovaný príslušníkmi ŠTB na Februárovej ulici a v decembri toho istého roku bol volaný za svedka, keď boli jeho spolubratia v Bratislave súdení. Sám zatvorený nebol.

Dovolenku v lete využil na návštevu spolubratov doma i za hranicami. Dvakrát bol v Poľsku v rozličných kláštoroch redemptoristov, dvakrát vo Východnom Nemecku v kláštore redemptoristov v Heiligenstadte, v septembri 1968 navštívil v záp. Nemecku kláštory redemptoristov vo Frankfurte nad Mohanom, vo Würzburgu, v Bonne, v Geistingene, v Kolíne, v Aachene a v Mníchove. Cez Viedeň sa vrátil do Bratislavy. V auguste 1969 bol s P. Jozefom Doležalom na trojtýždňovom zájazde vo Francúzsku. Navštívil  kláštory redemptoristov v Štrasburgu, v Trois-Épis, v Dreux, v Paríži na Boulevard du Montparnasse a na Boulevard de Ménilmontant, v Bordeaux a v Lyone. V Paríži sa zdržali štyri dni a pozerali  si najznámejšie pamätihodnosti mesta. – Z Paríža  vykonali púť do Lisieux. Odtiaľ si zašli aj do Dauville pri Atlantickom oceáne. Tam sa v mori vykúpali.- Tri dni boli na púti v Lurdoch. Na spiatočnej ceste sa zastavili v Lyone, odkiaľ  vykonali púť do Arsu k hrobu sv. Jána Vianneya. Na dva dni sa zastavili ešte vo Viedni, odkiaľ vlakom podnikli púť do Mariazellu.

V marci 1969 dostal P. Kintler dovolenie slúžiť sv. omšu, kázať a spovedať v kaplnke redemptoristov sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. A tak na sv. Jozefa toho roku po dlhých rokoch zas prvý raz v kaplnke spovedal. Potom každú nedeľu a sviatok v kaplnke slúžil sv. omšu a kázal a na prvé piatky spovedal.

30. augusta 1969 prišiel za kaplána do Nitrianskej Blatnice v topoľčianskom dekanáte a je tam až doteraz  (16. februára 1982).   Farárom je tam redemptorista P. František Jurík.

V Blatnici okrem kňazských funkcií v kostole učil štyri roky náboženstvo na miestnej základnej deväťročnej škole. Prvý školský rok mal každý týždeň 16 vyučovacích  hodín. V ďalších rokoch, keď bolo vyučovanie náboženstva v 8. a 9. triede zrušená a v iných triedach  obmedzené, už len 6 hodín týždenne. Roku 1973 mu vzali súhlas na vyučovanie náboženstva s tým, že  P. Jurík stačí  vyučovať tých pár hodín aj sám.

Hneď prvý rok pred Vianocami kázal pri triduu v Topoľčanoch. Od 17. do 22. februára 1970 bol s neb. P. Augustínom Krajčíkom na renovácii v Bojnej. To bola jeho doteraz posledná väčšia apoštolská práca. Všetkých dohromady – misií a renovácií – mal doteraz 37.

V auguste 1970 bol s Br. Arnoštom v Heiligenstadte vo vých. Nemecku na 50 - ročnom jubileu trvania tamojšieho kláštora redemptoristov. To bola jeho posledná cesta za hranice. Ešte chcel ísť s Br. Arnoštom roku 1973 do Talianska: Už mal vybavený aj prídel devíz z banky, aj talianske vízum, už Čedok vystavoval cestovný lístok, ale 27. júna 1973 mu Okresné oddelenie pasov a víz v Topoľčanoch odoprelo vydanie cestovného  dokladu k ceste do Talianska s odôvodnením, že sú zákonné dôvody, aby mu bolo to vydanie odopreté! Na dovŕšenie toho mu v decembri 1974 vzali cestovný pas. Tým sa jeho cestovanie do cudziny skončilo. Na jar 1978 mu bol síce cestovný pas vrátený, ale v júni toho roku platnosť pasu vypršala a o nový už nechcel žiadať.

5. februára 1973 zomrela v charitnom dome vo Vrbovom jeho rodná sestra premonštrátka s. Bernadetta, ktorá sa svojimi modlitbami najviac zaslúžila o jeho kňazské a rehoľné povolanie. 8. februára ju odprevadil do hrobu na vrbovskom cintoríne.

30. augusta 1977 oslávil v Zelenči spolu so sestrou Františkou  90. narodeniny svojej matky. 26. júna 1980 matka vo veku 93 rokov v Zelenči zomrela.

Do roku 1993 bol farárom v Nitrianskej Blatnici.

Potom prešiel do kláštora v Bratislave, na Puškinovej ulici.

Od 16. januára 2003 je pre vážne zdravotné ťažkosti v Charitnom domove v Beckove.

Bol dobrým historikom. Venoval sa histórii a napísal tri knihy, kde popisuje misie na Slovensku, ktoré konali redemptoristi ešte v 19. storočí a potom až do roku 1950. Potom opísal zrušenie kláštorov, osudy jednotlivých členov viceprovincie redemptoristov.

4.Mons. MICHAL JURIŠIČ

Narodil sa 25. januára 1913 v Zelenči. Pokrstený bol 26. januára 1913 v Zelenči. Pokrstil ho vtedajší vdp. Imrich Klas, dekan – farár v Zelenči. Jeho krstní rodičia sa volalii Michal Kintler a Mária rodená Hanzelová. Jeho otec sa volal Vít a pracoval ako roľník. Matka sa menovala Rozália, rodená Tibenská.

K sv. birmovaniu pristúpil 10. októbra 1927 v Zelenči.

Subdiakonát prijal 16. júna 1938 v Bratislave Nr. 13359/1938 – trnavský ordinariát.

Ordinovaný bol 26. júna 1938 v Bratislave.

Kaplánom bol v roku 1938 v Topoľčanoch, v roku 1939 vo Vrbovom, Pezinku a v Hlohovci. V roku 1941 bol aulista na biskupskom úrade v Trnave, kde zastával funkciu  obhajcu manželského zväzku, promotora justície a cenzora. V roku 1943 bol ustanovený za profesora náboženstva na dievčenskom uršulínskom gymnáziu v Trnave. V roku 1951 bol správcom farnosti Trnava - Tulipán a v roku 1951 bol ustanovený za správcu jezuitského kostla v Trnave. V tom čase učil náboženskú výchovu na rôznych trnavských školách. V roku 1964 bol preložený do Hontianských Trstian a v roku  1968 za správcu farnosti v Blatnom.

Kňazský život Mons. Michala Jurišiča bol veľmi bohatý. Dlhé roky bol profesorom náboženskej výchovy na Uršulínskom gymnáziu v Trnave. Pre svoju tichú, pokojnú a usmievavú povahu bol veľmi obľúbený nielen u žiačok, ale aj ako duchovný v Trnave.

Po odvlečení  rehoľníkov, teda aj PP. Jezuitov do koncentrákov, stal sa duchovným správcom jezuiského kostola v Trnave. Bola to ťažká, ľudské sily presahujúca práca. On ju však zdolával trpezlivo.Treba si uvedomiť, že jezuitský kostol bol akoby centrom kajúcnikov nielen z Trnavy, ale aj zo širokého okolia.     

V roku 1993 odišiel na odpočinok.

Zomrel 1. júna 1993 a pochovaný je v Blatnom.

5. P.  JOZEF BEDNÁRIK

Narodil sa 7. novembra 1921 v Linči teraz Zeleneč pri Trnave. Pochádzal z maloroľníckej rodiny, mal ešte troch bratov, z ktorých žije Ján – 93 rokov. Po prvej triede meštianskej školy v Trnave prihlásil sa roku 1934 do juvenátu redemptoristov v Libějoviciach v južných Čechách. Cestou na prijímacie skúšky do Kostolnej pri Trenčíne, dobrých 70 kilometrov, vykonal sám na bicykli- úctyhodný výkon pre 12 ročného chlapca!

Po šiestej triede gymnázia roku 1940 prišiel do noviciátu do Stropkova na vých. Slovensku. Bol prvým slovenským novicom, ktorý mal noviciát na Slovensku. Za magistra mal P. Rudolfa Granáta.

2. augusta 1941 zložil rehoľné sľuby. Septimu a oktávu študoval na štátnom gymnáziu v Michalovciach a tam aj roku 1943 zmaturoval. Po maturite absolvoval štyri semestre na teologickej fakulte v Bratislave. Po vojne roku 1945, keďže sa otvorili hranice do Čiech, odišiel na ďalšie štúdiá do Obořišťa, kde mala pražská provincia redemporistov svoj teologický ústav. Tu teologické štúdiá dokončil a 20. júna 1948 bol vysvätený za kňaza kardinálom Beranom v Prahe.

Prvú sv. omšu mal v Zelenči 27. júna 1948.

Z „Vestníka združenia sv. Jozefa“, č. 5, ročník XV. zo septembra 1948 sa dozvedáme o tejto krásnej slávnosti:

„V sobotu poobede dňa 26. júna prišiel primiciant P. Jozef Bednárik osobným autom z Trnavy do rodnej obce Zeleneč. V dedine bolo neobyčajné rušno. Všetko sa pripravovalo  na veľký deň. K večeru sa sústredila práca na výzdobu oltára pred kostolom a zavedenie rozhlasu, na ktorom pracovali dvaja miestni odborníci.

Hodiny rýchlo utekali a bolo treba myslieť aj na spánok. Avšak pred takým veľkým dňom človek ťažko hneď zaspí.

Konečne prišlo ráno 27. júna. Slnko osvietilo trnavskú rovinu. Začali sa bezprostredné prípravy. V dedine sa ruch zdvojnásobil. Okolo pol deviatej začali prichádzať ľudia z celého okolia. O pol desiatej sa pohol sprievod duchovenstva od kostola k domu primicianta, kde už novokňaz čakal oblečený do omšových rúch. Na dome bol nápis: „To je deň, ktorý učinil Pán.“

Dôstojný pán farár Venger prehovoril niekoľko slov a po ňom P. Štefan Michalovič, rektor z Bratislavy. Potom mu udelili rodičia požehnanie, ktoré ho bude sprevádzať celým jeho kňazským životom.

Asi o 10. hodine pohol sa sprievod ku kostolu. Pred prvou sv. omšou zaspieval novokňaz pevným hlasom „Veni Sancte Spiritus“ a po krátkej modlitbe vystupoval za asistencie rehoľných spolubratov k oltáru Božiemu. Prvá sv. omša v rodnej dedine. Čo cíti a prežíva duša novokňaza, ťažko opísať. To sa musí prežiť. Všetky námahy a obete dlhoročného štúdia zdajú sa byť teraz ničím. Sväté kňazstvo je závratná dôstojnosť, aj keď jeho nositeľom je slabý tvor. Preto sv. František As. povedal, že keby stretol kňaza a anjela zároveň, najprv by pozdravil kňaza a až potom anjela.

Pri sv. omši spieval zbor a hrala dychová hudba. Po evanjeliu vystúpil na kazateľnicu Dr. M. H.Chladný a jasnými slovami povedal prítomným tisícom, čo je katolícky kňaz a čo je rehoľník. Sv. omša pokračovala ďalej až k pozdvihovaniu. Prišiel veľký okamih, kedy na slová novokňaza zostúpi živý Boh na oltár. Berie do svojich posvätných rúk bielu hostiu a kalich a s posvätnou úctou vyslovuje po prvý raz konsekračné slová. O desať minút zvonky miništrantov dávajú znamenie k sv. prijímaniu. K oltáru prikľakajú rodičia, bratia s manželkami a všetci príbuzní. Primiciant berie do rúk cibórium a podáva živého Spasiteľa tým, ktorí mu darovali život a svojim najbližším.

Po sv. omši začal udeľovať primičné požehnanie. Pri ňom sa najlepšie poznalo, koľko sa zhromaždilo v Zelenči k tejto krásnej slávnosti ľudí. Mal pripravených 5000 primičných obrázkov a neostalo mu z nich nič. Asi tretina ľudí už obrázky nedostala.

Boli už dve hodiny popoludní, keď ustatý a vyhladovaný prišiel primiciant konečne ku stolu, aby si oddýchol a sa občerstvil. No nemohol oddychovať dlho. Už o po štvrtej hodine vstal a išiel do kostola, aby odbavil litánie a udelil primičné požehnanie domácim. Hneď aj pokrstil niekoľko detí.

Prvý kňazský deň sa chýlil k večeru. Deň, na ktorý novokňaz a všetci príbuzní roky čakajú. Ako každý iný deň aj tento zapadol do mora minulosti, ale hlboké dojmy v duši primicianta a jeho príbuzných iste nikdy nedovolia naň zabudnúť.

Svojim rodičom a príbuzným odvďačil sa P. Bednárik po vysviacke za kňaza sv. omšou, sv. prijímaním a novokňazským  požehnaním za obete a starostlivosť. Avšak počas bohosloveckých štúdií ujali sa ho s rodičovskou starostlivosťou asi 20 členovia Združenia sv. Jozefa v Topoľčanoch, ktorí ho podporovali na štúdiách hmotne i duchovne. I týmto sa chcel odmeniť. Preto dňa 29. júna, na sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla, mal aj v Topoľčanoch  slávnostnú  sv. omšu za svojich tamojších dobrodincov a udelil im  a potom aj ostatným členom Združenia i ostatným veriacim primičné požehnanie. Topoľčianska skupina Združenia si to považovala za veľkú česť a svoju radosť nad príchodom „ich primicianta“ dali najavo usporiadaním hodnotnej akadémie v katolíckom dome na počesť mladého novokňaza. Pri tejto príležitosti ako štedrá Marta pamätali tieto šľachetné duše aj na hmotné zaopatrenie primicianta a darovali mu rozličné súčiastky bielizne.

Avšak ani na ostatných členov Združenia, roztrúsených po celom Slovensku nezabudol primiciant pri svojej prvej sv. omši. A keď vkladal ruky na hlavu svojich drahých, aby ich požehnal, jeho srdce žehnalo v tej chvíli celému Združeniu sv. Jozefa.“

Toľko Vestník o tejto udalosti.

Po primíciách bol pripísaný bratislavskému kláštoru. Z rozhodnutia P. Viceprovinciála Jozefa Chocholu študoval na bratislavskej univerzite slovenčinu a francúzštinu. Bol totiž vyhliadnutý za budúceho profesora do slovenského juvenátu. Pritom pomáhal aj v kaplnke sv. Cyrila a Metoda: kázal a spovedal. Bohužiaľ, štúdiá na univerzite už nedokončil, lebo v polovici apríla roku 1950 bol bratislavský kláštor – ako všetky kláštory v Československu – zrušený.

Po likvidácii kláštorov priviezli ho „tajní“ 14. apríla 1950 do koncentračného tábora pre rehoľníkov v Podolinci. Tu bol do konca novembra 1951, kedy s inými rehoľníkmi – kňazmi, ktorí si ešte neodbavili základnú vojenskú službu, narukoval do Mimoňa v Čechách k tzv. Pomocnému technickému práporu – PTP. Na vojenčine bol dva a pol  roka. Niekoľko mesiacov pracoval s ostatnými vojakmi – kňazmi na oprave vyhoretého hotela „Pup“ v Karlových Varoch a potom ešte na iných miestach v Čechách i na Slovensku.

V máji 1954 sa vrátil do civilu. Našiel si prácu v Bratislave najprv v Stavoindustrii a o rok potom v Potravinárskom výskumnom ústave ako skladník a šofér. V júli 1961 pri zatváraní redemptoristov zavreli aj jeho. Súdili ho pre údajnú protištátnu činnosť a odsúdili na päť rokov väzenia. Sedel vo väznici vo Valdiciach v Čechách. Na začiatku mája 1962 dostal amnestiu. Do Bratislavy sa už do zamestnania nevrátil, ale zamestnal sa ako baník v nováckych uhoľných baniach. Najprv býval v slobodárni medzi ostatnými baníkmi, neskôr u jednej rodiny v Novákoch. Počas zamestnania v baniach ťažko ochorel a niekoľko mesiacov maródoval.

Keď sa roku 1968 naskytla pre rehoľníkov možnosť ísť do pastorácie, využil ju a začiatkom septembra 1968 nastúpil ako kaplán v Partizánskom. – Vo februári 1969 bol s P. Štefanom Michalovičom a nebohým P. Augustínom Krajčíkom na misiách v Bojnej. To boli doteraz jeho jediné misie. – V Partizánskom bol len niečo vyše roka, lebo už na jeseň 1969 bol preložený za kaplána do Turčianskeho Sv. Martina. Roku 1971 bol niekoľko mesiacov kaplánom v Krupine, odkiaľ sa zas vrátil do Martina. Roku 1975 bol ustanovený za správcu piaristického kostola v Prievidzi.

V Prievidzi pracoval horlivo nielen v piaristickom kostole, ale ochotne pomáhal aj vo farskej pastorácii: spovedal, zaopatroval, pochovával a vyučoval v škole náboženstvo. – Opravil piaristický kostol, dal do neho nové elektrické vedenie, pomohol veľa aj pri oprave farského kostola tým, že pozháňal potrebný materiál a vybavil mnohé záležitosti, spojené s opravou kostola. Bol pravou rukou p. dekana Jozefa Klimana. – Obetavo pomáhal aj pri veľkonočnom a vianočnom spovedaní v susedných farnostiach. Niekoľko rokov dával kňazom prievidzkého dekanátu na rekolekciách duchovné prednášky. Mal aj niekoľko kurzov exercícií kňazom a rehoľniciam.

Potom pôsobil v Handlovej. Ďalším jeho pôsobiskom boli aj Staré Hory, kde bol vedúcim rehole. Potom pôsobil aj v Ulanke. Pôsobil tiež na východnom Slovensku v Kechneci v Košickej diecéze. Odtiaľ 4. 7. 1995 prešiel do Charitného domova v Rubáni pri Nových Zámkoch, kde bol duchovným správcom rehoľných sestier.

Pri ceste z Rubáne na Staré Hory, kam išiel pomáhať spovedať na prvú fatimskú sobotu ráno okolo pol šiestej 5. 4. 1997 za Krupinou dostal šmyk na poľadovici,  čelne narazil do protiidúceho autobusu a na mieste bol usmrtený. Vedľa neho sedela rehoľná sestra, ktorá bola iba poranená, ale vyviazla z havárie živá. Pohreb sa začal konať o 10. hod. 10 apríla  1997 svätou omšou v bazilike Panny Márie na Starých horách. Pochovaný je na cintoríne na Starých Horách.

Literatúra a použité pramene ku kapitolám kňazov účinkujúcich v Zelenči i zo Zelenča pochádzajúcich.

1. Némethy: Series parochiarum et parochorum Archidioecezis     Strigoniensis, Strigonii 1894.

2. Schematizmus slovenských katolíckych diecéz, SSV Trnava 1978

3. Anton Adamkovič: Červeník, monografia. Kon-press Trnava 2002.

4. Archív zelenečskej farnosti: Historia domus II.

5. P. Dr. Ján Janok, provinciál Redemptoristov: relácie o P. Kintlerovi a o P. Bednárikovi.

6. Spoločnosť saleziánov: relácie o donovi  Moncmanovi.

7. Lýdia Štrbová: údaje o Dr. Cyrilovi Dudášovi

8. Anton Adamkovič: spomienky na Don. Moncmana, Mons. Dudáša a Mons. Jurišiča.