Kňazi pôsobiaci v Zelenči od znova erigovanej farnosti podnes
Prvý kňaz, pôsobiaci v Zelenči ako v znova ustanovenej samostatnej farnosti bol
1.Jozef Sajtler
1807 - 1808. Teológiu ukončil v Arcibiskupskom seminári štvrtým ročníkom v roku 1798. Bol kaplánom v Modre a od roku 1799 zasa kaplánom v Holíči. Potom bol kaplánom v kostole sv. Jozefa v Budapešti. Od roku 1802 bol kazateľom a zároveň kaplánom v dóme sv. Martina v Bratislave. V roku 1807 dostal faru Zeleneč. V roku 1808 bol vymenovaný za vicerektora seminára Pazmánea. V roku 1812 bol členom bratislavskej kapituly. Neskôr sa tohto miesta vzdal a zomrel 8 augusta 1815 v Bratislave. Pochádzal z Kopčian. Zelenečskú farnosť administroval 8 mesiacov. Z vyššie, aj keď veľmi skromných údajov vidieť, že bol nadaným a učeným kňazom. Rozhodne bol aj kňazom poslušným. Iste vtedajší arcibiskup ostrihomskej arcidiecézy práve takého kňaza posiela do novej farnosti, aby zaviedol vo farnosti správny náboženský i mravný život.
2.Jozef Kubicza
1808 -1811. V roku 1803 bol prijatý do Arcidiecézy ostrihomskej, kam prišiel z nitrianskej diecézy, kde účinkoval v Soblahove ako farár. Od 5. novembra toho istého roka l803 bol kaplánom v Borskom sv. Mikuláši, kde zároveň suploval staručkého pána farára. 1. marca 1804 bol ustanovený za farára v Hornom Szollosi, kde účinkoval do 21. novembra 1806. V roku 1807 bol aplikovaný do Bratislavy. Z Bratislavy bol preložený do Zelenča, kde účinkoval v rokoch 1808 - 1811. V roku 1815 bol menovaný za vojenského duchovného. Zomrel 3. februára v Trnave v r. 1817. Niektorý jeho nástupca v zelenečskej farnosti o ňom napísal:" Po mnohých zmenách, po veľkej premenlivosti tak v diecéze nitrianskej ako aj v arcidiecéze ostrihomskej, vojenská duchovná správa vo vojenskom prostredí bola len zavŕšením jeho smútku a nepokoja. Zomrel v Trnave. Nech mu dá Boh večný pokoj, keď vo svojom živote tak zriedka prežíval pokoj. (V protokole zelenečskej farnosti zväzok I. strana 90.)" (Žiaľ, zatiaľ spomínaný Protokol zelenečskej farnosti som nenašiel - pozn. autora.)
3. Ignác Navrátil
V zozname zelenečských farárov sa nenachádza. Pôsobenie v Zelenči nenájdeme ani v jeho údajoch v Némethyho Series...Uvádza ho však jeho nástupca, ktorý o ňom napísal toto: " Do Zelenča prišiel z Dúbravky a účinkoval tu dva mesiace. V nádeji na lepšie účinkovanie sa vrátil opäť do Dúbravky a tam v roku 1825 zomrel." V Series... o ňom nachádzame tieto údaje: Teológiu ukončil štvrtým ročníkom v seminári Marianum v r. 1804. Bol kaplánom vo Vittenz a od roku 1806 v Divény, v bratislavskej župe. 9. septembra 1807 bola ustanovená farnosť Dúbravka, kde sa stal prvým farárom a tam účinkoval až do roku 1825.
Ani ďalšieho kňaza nenájdeme v zozname zelenečských farárov. Uvádza ho len tu pôsobiaci kňaz medzi farármi, ktorí tu účinkovali. Teda štvrtým kňazom zelenečskej farnosti bol:
4. Jozef Lajpold
1811
Teológiu ukončil v Seminári sv. Štefana štvrtým ročníkom v roku 1806. Bol kaplánom v Holíči, od roku 1808 v Korompe, od roku 1809 v Pezinku a od roku 1810 vo Veľkých Levároch. V decembri v r. 1811 bol ustanovený za farára vo Vysokej a 25. januára 1827 bol preložený do Jacoviec, kde nastúpil 17. marca 1828. 7. júna 1831 bol preložený do Čermian, kde 21 júla 1834 ako päťdesiatročný zomrel. Zo Zelenča odišiel pre rôzne nezrovnalosti, a pre chudobu farnosti volil radšej odchod za kaplána do Topoľčian. V Zelenči účinkoval od marca do júla 1811. Pochádzal zo Sobotišťa.
5. Jozef Maločaj
1811 - 1820
Pochádzal z Jacoviec - Kuzmíc. Teológiu absolvoval v Pázmaneu štvrtým ročníkom v r. 1805. Kaplánom bol v Nagy Olved; od roku 1806 kaplánoval v Marczal, od roku 1808 v Thaszár, od roku 1809 v Gyerk. V roku 1811 bol ustanovený za farára v Zelenči. Tu pôsobil do roku 1820, kedy odchádza do Modry a 30. septembra 1835 do Hrádku, kde zomiera 27. júla 1843 ako 61 ročný. V životopisných dátach je o ňom skvelá poznámka: Bol vynikajúcim a učeným kňazom, jeho slová boli plné nábožnosti a vernosti Pánu Bohu. Pochádzal z Levíc. V Zelenči žil v neustálej nenávisti zo strany farníkov potom, čo 6. júla 1819 nešťastnou náhodou z domu obyvateľa Lieskovského, teraz Juraja Dudáša oheň prešiel na celú usadlosť, ktorá ľahla popolom.. Nespravodlivé obvinenie z požiaru padlo na hospodárstvo farára. V takejto situácii nemohol tu ďalej žiť a 16. júla 1819 sa účinkovania v Zelenči vzdal a 6. mesiacov ešte spravoval farnosť Hrnčiarovce. Počas účinkovania tohto farára bola v Zelenči vykonaná kanonická vizitácia. Nakoľko pri ustanovovaní zelenečskej farnosti nebola poskytnutá žiadne vizitácia, farár Maločaj vyhotovil totožnú vizitáciu s vizitáciou Batthyanskou, ktorá bola potvrdená autoritou Ordinariátu. Z nej vidieť, ako sa farár Maločaj usiloval o povznesenie zverenej farnosti, ako dbal o majetok farnosti a o obnovenie svätyne!
6. Štefan Machovič
1820 - 1830
Pochádzal zo Stráží. Teologiu ukončil štvrtým ročníkom v Arcibiskupskom seminári v Bratislave v roku 1792. Prispôsobenie čakal v Trnave. Kaplánom bol vo Windschacht, od roku 1796 v kostole sv. Anny V Bude /Budapešti/, od roku 1797 v Pešti v kostole sv. Jozefa. V júli 1800 dostal farnosť Biksárd, ktorá bola novozriadená. Ján Batthyán určil koľko materiálu a financií treba na zveľadenie kostola. 13 júna 1810 odchádza do Hrádku. Bol to človek s dobrým srdcom a veľmi pohostinný. Nakoniec nezvládal situáciu, lebo pri poľovačke nešťastnou náhodou zasiahol človeka. V dôsledku toho odchádza do Zelenča, kde účinkoval do roku 1830. Zo Zelenča odchádza do Trnavy do ústavu pre nevládnych kňazov, kde zomiera 24. februára toho istého roka.
7. Ján Vanek
1830 - 1831
Narodil sa 28. júna 1792. Pochádzal z Nitrianskej župy. Teologiu ukončil štvrtým ročníkom v seminári Marianum 1715. V tom istom roku 15. augusta bol ordinovaný a ustanovený za kaplána v Trstíne. V roku 1830 dostal farmosť Zeleneč odkiaľ v roku 1831 odchádza do Boleráza. V tomto čase veľmi pustošila cholera v celom kráľovstve Tu zomrelo na choleru 74 ľudí. Ján Vanek bol plný pastoračnej horlivosti a pripravený za svojich veriacich obetovať aj život. Postihnutým pomáhal tak duševne,ako aj hmotne. Plný zásluh zanechal peknú pamiatku po svojej činnosti.
8. Jozef Feger
1831 - 1844
Narodil sa v Kremnici 15. augusta 1804. Teológiu ukončil štvrtým ročníkom v seminári Marianum. Ordinovaný bol 25. októbra 1828. Kaplánom bol v Hodruši, od roku 1830 v Bratislave u Božského Spasiteľa. V roku 1831 bol ustanovený za farára v Zelenči a odtiaľ odchádza do Bratislavy za vicerektora do seminára sv. Imricha. Od roku 1852 v tej istej hodnosti bol v seminári Pázmaneum vo Viedni. V roku 1854 sa stal pápežským komorníkom a v roku 1860 vstúpil do benediktinského kláštora. Počas účinkovania v Zelenči bol starostlivým správcom zverených duší i majetku, ktorý zveľaďoval.
9. Ignác Török de Telekes
1844 - 1857
Narodil sa 7. apríla 1815 v Kútoch. Filozofiu vyštudoval v seminári v Trnave, teológiu štvrtým ročníkom ukončil v Pazmáneu v roku 1840. Odtiaľ prešiel do kňazského inštitútu do Ostrihomu. Bol kaplánom v Blumentáli v Bratislave. Od roku 1843 bol kaplánom v Bratislave v Dóme sv. Martina. Odtiaľ v roku l844 odchádza do Zelenča.. V roku 1857 odchádza do farnosti Majtény a 2. novembra 1862 odchádza do Veľkého Šúra. Tam vysadil vinicu, . Bojoval za zákonité práva farnosti. Na večnú pamiatku pustošiaceho moru postavil 1866 v Nemeckom Šúre kaplnku. Zomrel vo Veľkom Šúre 16. februára 1869, kde je aj na tamojšom cintoríne pochovaný. Bol to nadaný muž, a preto ho mnohí s láskou prijali. Vo svojich poznámkach uvádza niektoré činnost, ktoré počas účinkovania v Zelenči realizoval. Tak urobil chór v kostole, miesto "plafónu" nechal urobiť v kostole klenbu, čo stálo 1574,31 florénov. Dal opraviť hlavný oltár, kazateľnicu a mreže. V roku 1852 bola od základu postavená škola. Organistovi Petrovi Oravcovi bol stanovený plat na 300 florénov. Menovaný farár tu chválitebne účinkoval 12 rokov a šesť mesiacov v priaznivých podmienkach.
10. Jozef Holba
1857 - 10. mája 1863
Narodil sa 12. marca 1812 v Malých Bedzanoch, ktoré sú filiálkou farnosti Krušovce.Teologické štúdiá ukončil štvrtým ročníkom v seminári Marianum v roku 1836. Ordinovaný bol v tom istom roku 28. októbra. V roku 1837 prešiel do kňazského inštitútu v Ostrihome. Bol kaplánom v Senici a od roku 1838 na Myjave. Od roku 1841 sa zdržiaval v Bolgyen, v Krušovciach, v Ružindole a v Opoji, kde bol od roku 1847 admistrátorom. Na kostole opravil strechu - za doterajší šindeľ nechal kostol pokryť škridlou. V roku 1857 sa stáva farárom v Zelenči, kde účinkoval až do svojej smrti 10. mája 1863. Pochovaný je v Zelenči, neďaleko kaplnky Sedembolestnej Panny Márie (teraz je na tom istom mieste pochovaný vsdp. Ján Venger, tunajší farár, - pozn. autora.) Z poznámok Dejín zelenečskej farnosti A 2 na str.44-47 sa okrem iného dozvedáme: Gymnaziálne štúdia absolvoval v Nitre a v Ostrihome. Filozofiu a teológiu študoval v Arcibiskupskom seminári v Trnave.. Ordinoval ho pomocný biskup Peter Urményi V roku 1841 v dôsledku ochorenia sa zdržiaval vo svojom rodisku, kde v grófskej kúrii robil kaplána a vypomáhal aj krušovskému farárovi. Po účinkovaní v Ružindole a Opoji v r. 1857 prichádza za farára do Zelenča. V r. 1858 z príspevku bratislavskej kapituly, ktorá bola patrónom farnosti, opravil strechu fary. Šindle nechal vymeniť za škridlu. Z príspevkov veriacich bol opravený organ. Oprava stála 60 florénov. V roku 1858 Anton Tašký urobil základinu na sv. omše v sume 147 florénov. V roku 1860 členovia sv. Ruženca, pod vedením Martina Orešanského a Adama Hupku nechali vyhotoviť zástavu Božského Srdca Ježišovho. Zástava stála 85 florénov. V roku 1862 so súhlasom bratislavsklej kapituly bola opravená celá farská budova. V roku 1862 bola vykonaná vonkajšia oprava celého kostola tak z príspevkov Kapituly, ako aj z darov veriacich. Oprava si vyžiadala náklady 960 florénov. V tom istom roku bola opravená aj kazateľnica, ktorá bola v zlom stave. Práca na jej oprave stála 32 florénov. V tom istom roku bola pozlátená aj večná lampa, v ktorej má neustále horieť olej. Za toho istého farára v roku 19. októbra 1862 prišiel nový učiteľ a organista Štefan Szábi. Nastúpil po Petrovi Oravcovi, ktorý bol zelenečským učiteľom 16 rokov, z toho 6 rokov podučiteľom a 10 rokov ako učiteľ a organista. Proti tomuto učiteľovi hneď povstali mnohí veriaci a vytýkali mu, že nemá dobrý hlas, že spieva ako dieťa, že zle učí deti a zle hrá. Pre tieto vážne nepokoje, ktoré títo ľudia vyvolávali, farár požiadal okresného dekana, ktorý svojou úradnou autoritou veľmi vážne napomenul veriacich k pokoju, porozumeniu a uspokojeniu celej situácie. Celú vec však ukončil pre pokoj Zelenčanov sám učiteľ-organista tak, že odišiel na nové miesto pôsobenia. Za toho istého farára bola urobená v roku 1860 základina vo výške 90 florénov Martinom Szládekom, v roku 1961 urobila základinu Mária Legény v sume 40 florénov, v r. 1862 urobila fundáciu Katarína Martinkovičová v sume 40 florénov. Pohreb dôstojného pána Holbu vykonal na zelenečskom cintoríne, kde je pochovaný, okresný dekan Imrich Mikšík a kerestúrsky farár. Nech odpočíva v pokoji!
11. Ján Čizmazia
20. júl 1863 - 24. marec 1866
Narodil sa 23. apríla 1798 v Nových Zámkoch. Filozofiu a teológiu vyštudoval v seminári Marianum v Trnave v roku 1821. V roku 1822 prešiel do kňazského inštitútu v Ostrihome. 27. júna 1822 bol vysvätený na kňaza. Tri mesiace hneď po vysviacke zastupoval farára v Hornom Túre. Jeden rok bol vychovávateľom u Pavla Viktora Szardahélyho v Komárne. V roku 1823 bol kaplánom v Tekovských Šarluhách. V roku 1827 bol administrátorom v Plášťovciach a v r. 1828 administrátorom v v Hokovciach. Potom bol kaplánom a v roku 1829 admistrátorom v Tekovských Šarluhách. V roku 1830 bol v Novom Tekove a v roku 1831 bol ustanovený za farára v Kospallág. V roku 1844 prešiel znova do Nového Tekova. V roku 1849 odišiel do Veľkých Šároviec, ktorých sa v roku 1855 vzdal z politických dôvodov. Potom bol uväznený. V roku 1859 bol oslobodený a dva roky bol v Dorogh, v ostrihomskom dekanáte. V roku 1862 bol ustanovený za farára v Kepeždi a 20. júla 1863 bol ustanovený za farára v Zelenči. Zo Zelenča odišiel za farára do Suchej v roku 1866 kde 19. augusta 1870 zomrel. Má zásluhy o rozvoj literatúry. V roku 1860 zhorela farská stodola. V roku 1864 bola opravená škola. Oprava stála 646,50 florénov z darov veriacich a 105 florénov z bratislavskej kapituly. Napísal dielo: O úcte Pána Boha, Viedeň - Rakúsko 8. augusta 1856, strán 352. Druhé dielo: Spomienky - zo seminára. Bratislava 1848.
12. Ján Klempa
1. apríla 1866 - 1894.
Narodil sa 1. decembra 1839 v Jacovciach. Filozofiu vyštudoval v seminári v Trnave, teológiu v Pazmáneu. Ordinovaný bol 14. decembra 1862. Bol kaplánom v Okoči a v Suchej.1. apríla 1866 bol ustanovený za administrátora farnosti Zeleneč a po vykonaní synodálnej skúšky bol 4. januára 1867 ustanovený za farára tiež v Zelenči. Zomrel 26. októbra 1894 po dlhšej chorobe a je pochovaný na zelenečskom cintoríne vedľa veľkého kríža. Pohrebné obrady vykonal vsdp, Jozef Fridsich, okresný dekan a farár v Hrnčiarovciach. Otec sa volal Ján a bol správcom majetku, matka sa volala Jozefína, rodená Súľovská. Základnú školu navštevoval v Hlohovci, študoval na gymnáziu v Trnave, kde absolvoval aj filozofiu. Teológiu ukončil v Pazmáneu vo Viedni. Venoval sa regionálnej histórii, dejinám katolíckej literárnej tvorby, ľudovému zvykosloviu, zbieral starožitnosti a ľudovú slovesnosť, do Písní slovenských prispel okolo 150 ľudovými piesňami z Bratislavskej a Nitrianskej župy. Prispieval do do časopisu Cyrila a Metoda, Slovenského letopisu, Literárnych listov, Kazateľne, Katolíckych novín, Národných novín, Orla, Pútnika svätovojtešského, Slovesnosti. Zborníka Tovaryšstvo. Dielo. Trnava. In: Pamätná kniha Spolku sv. Vojtecha, Viedeň 1886, s. 135 - 144; Pod Malými Karpatmi (Národnosť, náboženstvo, povery a obyčaje). Slovenský letopis, 2, 1877, s. 140 - 146; K topografii Slovenska. Tamže, 5, 1881, s. 300 - 314; Svadobné obyčaje Slovákov z okolia trnavského. Tamže, 6, 1882, s. 287 - 291; Činnosť slovenských katolíkov na poli literatúry slovenskej od 17. stor. do roku 1850. Kat. noviny, 18, 1887, č. 12 - 19; 19, 1888, č. 15, 16, 18, 20, 21; Katechéti a katechetické diela katolícke slovenské, Literárne listy, 1, 1891 č. 3 - 6; 2 1892, č. 2; Novokrstenci, Habáni v Hornom Uhorsku, Pútnik svätovojtešský, 20, 1891, s. 66 - 71; Zámok a mestečko Frašták. Tamže 21, 1892, s. 81 - 99; Šintava, mestečko a zámok. Tamže, 22, 1893, s. 121 - 125; Dejepis pestovania zemiakov v Uhrách a dedičných zemiach rakúskych. Tamže, 23, 1894, s. 127 - 129. Bol teda horlivým pisateľom, národovcom a osvietencom.
13. František Orlický
1894 - 1909
Narodil sa 13. januára 1852 v Igrame. Teológiu ukončil v Ostrihome a 16. júla toho istého roka bol Najosvietenejším a najdôstojnejším pánom Jánom Šimorom, sv. Cirkvi kardinálom, Prímasom a ostrihomským arcibiskupom vysvätený za kňaza. Bol kaplánom vo Voderadoch od septembra 1876 do 31. júla 1878. V Topoľčanoch bol kaplánom od 1. augusta 1878 do 16. septembra 1889. V Závade bol administrátorom od 16. septembra 1889, kde v tom istom roku sa stal farárom, do roku 1894. Od 7. decembra 1894 sa stal farárom v Zelenči. Za jeho pôsobenia bol postavený nový organ, ktorý zhotovil organár z Brezovej Gustav Adolf Molinár. Organ stál 1200 florénov. Za toho istého kňaza v roku 1896 bola pristavená druhá trieda školy v Zelenči, lebo počet žiakov veľmi narastal.
14. Imrich Klas
1909 - 1939
Narodil sa 2. novembra 1874 v Skalici. Na kňaza bol vysvätený 12. júna 1897. Bol kaplánom v Urmíne, od roku 1899 v Dolnej Krupej a od roku 1901 v Piešťanoch. V roku 1902 bol administrátorom v Drahovciach a od roku 1903 bol farárom vo farnosti Malé Hoste. Od roku 1909 bol farárom v Zelenči až do odchodu na dôchodok. O svojom odchode na dôchodok píše: "Od prvého septembra 1939 bol na svoju žiadosť penzionovaný, poneváč pre chorobu nebol v stave zastávať povinnosti s úradom farára spojené. Súbeh na takto uprázdnenú faru bol do konca septembra vypísaný. Kto bude novým farárom v Zelenči je stálou rozpravou tunajších farníkov. Zvedavosť sa stupňuje a je stredobodom zaujímavosti." Vážnosť jeho choroby podľa doterajších pamätníkov spočívala v tom, že bohoslužby už vykonával s veľkými obtiažami. Aj sám to vyjadril poznámkou o svojom vážnom zdravotnom stave. Bol strednej postavy a kým ho choroba neobrala o vitalitu bol veľmi aktívny. Podrobnejšie údaje o činnosti vdp. Imricha Klasa môže sa čitateľ dozvedieť z "História domus II. a III.". Bol jedným z mála kňazov zelenečskej farnosti, po ktorom nám zostalo pomerne veľa písomností. Z nich sa dozvedáme nielen o udalostiach vo farnosti Zeleneč, ale tu i tam zaznamenáva aj udalosti, ktoré sa udiali mimo našej vlasti. Po penzionovaní vdp. Klasa dočasne zastupoval vo farnosti Dr. Martin Ondroš, archivár biskupského úradu v Trnave.
15. Ján Polerecký
1939 - 1946
Narodil sa 4. marca 1895 v Kláštore pod Znievom. Na kňaza bol vysvätený 2. novembra 1919 v Košiciach. Bol kňazom Ostrihomskej diecézy, teda nebol inkardinovaný do apoštolskej administratúry trnavskej, ale predsa apoštolská administratúra ho prijala za administrátora v Čake, kde sa od roku 1938 stal farárom a od roku 1939 bol administrátorom v Zelenči. Keď sa usporiadali pomery medzi Maďarskom a Československou republikou vrátil sa naspäť do Ostrihomskej arcidiecézy. Počas svojho účinkovania mal problémy s vtedajším riaditeľom školy a organistom Jánom Kolačkovským. Čo bolo príčinou týchto nezhôd to je neznáme, no medzi najstaršími pamätníkmi sa zachovala mienka, že p. organista si nie najslušnejšie počínal voči duchovému správcovi. Za jeho účinkovania sa tu založilo Združenie katolíckej mládeže - SKM, on bol tým činiteľom, ktorému záležalo na zaangažovaní mládeže. S mládežou nacvičoval aj divadlá, napr. Urbánkove hry, Hollého hry a iných autorov. Matriky viedol veľmi svedomite a čitateľne. Po jeho odchode administroval farnosť profesor Ignác Obropta, profesor náboženstva na trnavských školách. No po jeho krátkom zastupovaní na uprázdnené miesto farára v Zelenči nastúpil Ján Venger.
16. Ján Venger
1946 - 1980
Narodil sa 16. decembra 1914 v Černíku, filiálka Komjatíc. Na kňaza bol vysvätený 15. júna 1941. Bol kaplánom v Prašiciach a Jacovciach, v roku 1943 kaplánom v Stupave a Mojmírovciach, kde sa stal aj dočasným správcom fary. V roku 1944 bol kaplánom v Chtelnici a v tom istom roku správcom farnosti v Tesároch nad Žitavou. V roku 1946 bol správcom fary v Zelenči a od roku 1949 sa stal v Zelenči aj farárom. V roku 1973 bol menovaný za dekana a v roku 1978 za archipresbytera. 31. decembra 1980 odišiel do dôchodku a 1. marca 1987 zomrel. Pochovaný je na Zelenečskom cintoríne blízko kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v hrobe, v ktorom je pochovaný vdp. Jozef Holba. Vdp. Ján Venger prišiel do Zelenča ako mladý a horlivosťou zanietený kňaz. Bolo to ešte čase, keď svoju horlivosť za vec Božiu a Cirkvi mohol naplno rozvinúť. So všetkou obetavosťou sa hneď dal do práce s mládežou. Zvlášť v prvých rokoch sa snažil získať mládež prostredníctvom športu - v zime korčuľovaním na Barine, v lete zasa prostredníctvom futbalu a volejbalu. Pravda, pomaly prichádzali udalosti 50. rokov a tak jeho činnosť v tomto smere bola obmedzovaná. V Zelenči bola veľmi biedna situácia so starým kostolom. Preto sa robili zbierky na nový kostol. Žiaľ, ku stavbe nového kostola v tom čase nemohlo prísť a preto v roku 1950, aby peniaze neprepadli, aby sa neznehodnotili, bola postavená farská budova. Stará farská budova bola totiž tiež už úplne nevyhovujúca. Mnohí farníci vtedy šomrali proti stavbe fary s tým, že vraj "chce palác, jemu nestačí stará fara". Keď však potom prišlo k mene peňazí, mnohí boli radi, že sa peniaze zachránili. Dôstojný pán však z myšlienky nového kostola neupustil. Osobne sa pamätám, že keď som tu bol s J.E Dr. Ambrózom Lazíkom, Dr. Vojtechom Packom a s prof. Michalom Jurišičom, tunajším rodákom, s úsmevom nám ukazoval miesto v záhrade so slovami: "Tu bude stáť nový kostol!". Pravda, ešte pretieklo veľa vody aj malým potokom Parná, kým prišlo k realizácii tohto jeho zámeru., Za totality postaviť nový kostol bolo nemožné, iba zázrak sa mohol stať. A v Zelenči prišlo k súhre zaujímavých okolností, že predsa len na Krajskom národnom výbore súhlas k novostavbe kostola dali. A dôvod? Doprava sa natoľko zhustila, že bolo treba rozšíriť cestu práve v priestore, kde stál pôvodný kostol. Tak prišlo k jeho asanácii a ku stavbe nového kostola. Zbierky sa robili každý mesiac a počas uvedených rokov sa na stavbu temer v celej sume peniaze vyzbierali. Náklad na stavbu kostola vtedy bol okolo 4,000.000 Kčs. A to bolo veru dosť. Tento kňaz vykonal pre Zeleneč a zelečskú farnosť toľko, ako nik za celé jeho dejiny preň nevykonal. Žiaľ, ako to už býva, našli sa nevďačníci, ktorí mu posledné roky tak znepríjemňovali, že sa naplakal. Znášal to však trpezlivo a s veľkou dôverou v Pána Boha. Osobne som veľmi rád, že Obecné zastupiteľstvo v Zelenči realizovalo moju prosbu a jednu ulicu pomenovali po ňom. Z úcty a vďačnosti som nechal umiestniť pamätnú tabuľu aj na farskú budovu. K jeho účinkovaniu ešte treba rozhodne poznamenať, že veľmi dôsledne a statočne vyučoval náboženstvo. Bol síce prísny, ale všetko konal s veľkou láskou. Možno, že vo viacerých deťoch ten dojemm prísnosti vyvolávala aj skutočnosť, že dôstojný pán Venger bol vysokej postavy a pomerne silný. Mal hrubší hlas. Nekompromisne vyžadoval od svojich žiakov náboženské vedomosti A nielen od nich, ale aj od snúbencov. A vôbec: potrpel si na poriadok. A hádam aj to niektorým farníkom prekážalo. O tomto veľmi zaslúžilom zelenečskom farárovi by bolo treba ešte toho veľa napísať. Žiaľ však, keď som prosil veriacich, aby tí, ktorí po ňom preberali pozostalosť, aby mi ju priniesli na nahliadnutie, dopátral som sa tejto smutnej skutočnosti: "Dôstojný pán, po nebohom pánovi farárovi sme všetky papiere a zošity dali na hromadu na dvor a spálili!" Vďaka Bohu, že sa nik nedostal k materiálom,, ktoré hovoria o jeho mimoriadnej starostlivosti o zverený mu tak Boží ľud, ako aj o zverený majetok. V stati KOSTOL budeme sledovať aspoň v krátkych pasážach o tejto jeho nevšednej starostlivosti, ktorú môžeme u neho nazvať mimoriadnou charizmou. No predsa ešte môžeme poznamenať, že z tých pár riadkov, ktoré sa vo farskej agende po ňom zachovali, bol skutočne veľmi dôsledný a mimoriadne poriadkumilovný. Napr. zachoval sa zošit, kde si dôsledne zapisoval koľko chorých zaopatril k Vianociam a k Veľkej noci. Zachovali sa poznámky, v ktorých presne evidoval ktorí Zelečania sú rozvedení. Túto štatistiku viedol aj o tých, ktorí už bývali mimo Zelenča. Medzi vzácne písomnosti tohto obetavého a nábožného kňaza patrí aj kniha, ktorú nazval jednoducho "Krížová cesta" V nej je prehľadne napísaných -zozbieraných - 16 krížových ciest, ktoré sú pekne zviazané a knižka dokazuje, že sa ich s veriacimi modlieval. Mal veľmi pekné písmo, čo dosvedčujú matriky, ktoré kaligraficky viedol až do odchodu na dôchodok. Nečudo, že na tohto vzácneho kňaza si vďační farníci dodnes spomínajú o čom svedčí aj skutočnosť, že na jeho hrobe temer celý rok nechýbajú čerstvé kvety.
17. Augustín Sloboda
1. januára 1981 - 6. mája 1987
Narodil sa 25. januára 1923 v Piešťanoch. Na kňaza bol vysvätený 6. mája 1950 v Bratislave. Temer bezprostredne po vysviacke musel "narukovať" do PTP - pracovný technický prápor, čiže do koncentráku. Preto po vysviacke ani nedostal umiestnenie, dispozíciu, za kaplána. V týchto koncentrákoch boli sústrední tak bohoslovci, ako aj kňazi, rehoľníci a rehoľnice. Pravda, ocitlo sa tam aj nesmierne množstvo nábožensky a národne orientovaných laikov. V tomto „gulagu", koncentráku, bol do roku 1954. Počas tých štyroch rokov tieto "koncentračné čísla" boli "preškoľované", aby pochopili nevyhnutnosť a večnosť socializmu.. Boli to aj pre dp. Slobodu tvrdé, ťažké roky, tvrdý a ťažký vstup do pastorácie. V roku 1954 bol kaplánom v Starom Tekove a v roku 1956 v Modre. . V roku 1957 bol ustanovený za správcu farnosti v Hodruši. V roku 1960 bol ustanovený za správcu fary v Starom Tekove. V roku 1964 bol preložený za správcu farnosti na Myjave a v roku 1970 za správcu farnosti vo Vrbovom. Z Vrbového bol ustanovený v roku l981 za správcu farnosti v Zelenči, kde 6. mája 1987 zomrel. Bolo to počas májových pobožností. Pri litániach, ktoré sa konali pred sv. omšou, mu prišlo zle, odpadol a ihneď ho odviezli do nemocnice do Trnavy, kde zomrel. To sa práve vrátil z Brna, kde bol nakúpiť veci k prvému sv. prijímaniu detí v Zelenči. Pochovaný je na miestom cintoríne v Šoporni, okres Galanta. Domácnosť na fare mu viedla mamička, čo bolo pre dôstojného pána veľkou pomocou a pre farníkov zasa povzbudením. Kňaz totiž vždy bol a aj vždy bude "pod drobnohľadom farníkov". Tým viac to bolo za totality. A práve v tomto smere mal tento kňaz vo vzťahu k veriacim veľké plus! Dôstojný pán Sloboda bol milý a pokojamilovný človek. Bol vždy pripravený a ochotný poskytnúť duchovné služby veriacim. Náboženstvo učil veľmi dôsledne. Deti ho mali radi. Je doslovne nepochopiteľné, že práve počas jeho obetavého a ochotného účinkovania veľmi poklesla účasť detí na náboženskej výchove.
Žiaľ, ani po tomto kňazovi sa nám nezachovali žiadne písomnosti až na malé útržky, ktoré azda tí, ktorí po ňom preberali veci domov, pozabudli, alebo neprišli. Tak sa nám zachovali lístky - poznámky, kde písal koľko bolo príjmov a koľko výdavkov za jednotlivé činnosti v kostole. Žiaľ, nič viac. Pár liturgických kníh s jeho menom nie je pre históriu zaujímavých.
Po dôstojnom pánovi Slobodovi nastúpil ako správca farnosti do Zelenča
18. Anton Moravčík
22. ferbuára 1988 - február 1990.
Narodil sa v Červeníku 20. júna 1948. Ordinovaný bol 8. júna 1975 v Bratislave. Bol kaplánom v Piešťanoch, kde mu v roku 1978 vzali takzvaný štátny súhlas. Počas tejto doby pracoval v Bratislave v nemocnici ako pomocná sila. Boli to pre neho tri ťažké roky. Veď čo z kňazských služieb konal, mohol to robiť len tajne, pretože inak riskoval tvrdšie postihy! V roku 1981 dostal štátny súhlas späť a tak nastúpil za kaplána do Banskej Štiavnice. V roku 1982 bol kaplánom v Šamoríne. V tom istom roku sa stal farárom v Pukanci, v roku 1986 v Dolných Orešanoch a v roku l988 v Zelenči. Vo februári 1990 bol preložený do Vysokej pri Morave a v roku 1991 odchádza na invalidný dôchodok.
Do monografie Červeník, teda do monografie svojej rodnej obce, si sám uviedol údaje, ktoré bezo zmeny teraz uvedieme:
Narodil som sa 20. júna 1948 v Červeníku. Otec sa volal Jozef a matka Veronika r. Kovárska. Som najmladší z piatich súrodencov. Rodičia boli roľníci - sedliaci. Otec bol veľmi kľudnej povahy, flegmatik. Matka bola skôr cholerička.
Základnú školu som vychodil v Červeníku a to v rokoch 1954 - 1963. Strednú školu som navštevoval v Nitre - stredná priemyselná stavebná, ktorú som ukončil maturitou v r. 1967.
Popri štúdiu som mal ako koníčky čítanie kníh rôzneho charakteru a zvlášť ma zaujímalo poľnohospodárstvo, v ktorom som vlastne vyrastal od útleho detstva. Športu som sa zvlášť nevenoval, čo bolo podmienené už tým, že som vyrastal vlastne na roli - a do práce v poľnohospodárstve ma otec zasväcoval od útleho detstva.
Po maturite som sa hlásil na teológiu, ale v dobe totality to hneď nebolo mysliteľné. Kňazské povolanie totiž v mojej duši skrslo už za účinkovania vdp. Ľudovíta Hollého, ktorý bol obetavým, horlivým a dobrým kňazom. Za jeho účinkovania som aj rád miništroval.
Pretože ma na teológiu nevzali, musel som sa zamestnať. Do zamestnania som nastúpil v Stavoprojekte - Bratislava, kde som robil konštruktéra. Práca v Stavoprojekte ma zaujala najmä preto, že som sa pri nej mohol oddať aj rozjímaniu, ktoré však nebolo na úkor zverenej práce. Tu som bol zamestnaný v rokoch 1967 - 1969.
V roku 1969 som sa znova hlásil na teológiu v Bratislave. Po úspešných skúškach, ktoré som však urobil už aj v r. 1967, predsa ma prijali na fakultu a mohol som začať realizovať kňazské povolanie, ktoré vo mne počas uplynulých rokov dozrievalo.
Počas teologických štúdií prišlo však k nečakanému zvratu. V r. 1971 - 1972 som opäť robil v Stavoprojekte. Prečo?
V seminári bol vtedy mladý prefekt, ktorý videl hneď vo všetkom nabúravanie autority predstavených. Ja som však mal doslovne charizmy napodobňovať iných, najmä pánov profesorov a predstavených tak teológie, ako aj v seminári. A to zavdalo akoby casus belli. Pán rektor na radu pána prefekta žiadal od vtedajšieho Ordinára apoštolskej administratúry trnavskej takzv. consilium abeundi - radu na odchod zo seminára.
Pre mňa ako mladého bohoslovca to bola nielen tvrdá rana bez akéhokoľvek zdôvodnenia, ale aj nesmierne ťažká skúška kňazského povolania.. Pocity rodičov a súrodencov sotva kto vyjadrí. Aj spoločenstvo veriacich sa na mňa pozeralo ako na nejakého vážneho delikventa. V ťažkej skúške som však obstál bez ujmy na povolaní. V nasledujúcom školskom roku som bol opäť prijatý na Cyrilometodskú fakultu v Bratislave a štúdia som zdarne dokončil v r. 1975.
V Červeníku boli opäť primície. Bolo to 15. júna 1975. Napriek tvrdej totalite vtedajšiemu správcovi farnosti vdp. Imrichovi Hoferkovi sa podarilo doslovne "vydolovať" povolenie, aby mohli byť primície nie v kostole, ako to bolo tvrdou požiadavkou systému, ale vonku. Primície síce neboli v dedine, ako posledné, ktoré mal dp. Anton Adamkovič, kedy bol oltár pri pomníku padlých, ale primície sa konali na cintoríne. Oltár bol postavený v časti od Bane asi zarovno zadnej časti kostola, úplne pri betónovej ohrade, takže účastníci primícií, ktorí zaplnili celé priestranstvo cintorína, krásne videli zo všetkých strán na oltár.
Veľmi "zaujímavý" bol problém primičného kazateľa. Ako primiciant som si žiadal za kazateľa svojho rodáka dp. Antona Adamkoviča. Správca farnosti žiadal pre neho "nevyhnutný" štátny súhlas. Prišiel deň primícií. Vdp. Imrich Hoferka ráno hovorí: "Súdruh prednosta Burián ešte nedal primičnému kazateľovi štátny súhlas. Čo budeme robiť?"
V tom však prichádzal s. Burian. Celý "nesvoj" hovorí: "Tak teda nech ten Adamkovič káže!"
Po sv. omši sa pýta kazateľ pána Buriana: "Tak teda sa niečo stalo, keď som kázal? Nepadol ani Červeník, ani Republika!" Nato s. Burian hovorí: "Lenže my si musíme veľmi vážne rozmyslieť, či Vás necháme hovoriť pred päťsto ľuďmi, alebo pred päť tisíckami!" Primície boli skutočne krásne. Počasie bolo slnečné, a ľudí, ako som už vyššie spomenul, plný cintorín, teda hádam aj do desať tisíc.
Po primíciách prišla k slovu prvá dispozícia. Znela: "Ustanovujem Vás za kaplána do Piešťan."
Moja činnosť ako novokňaza, bola veľmi horlivá. Už svojou urastenosťou , dobrou výslovnosťou a pekným spevom som vedel zachytiť nielen staršiu generáciu, ale zvlášť mladých a deti. Takto som pôsobil v Piešťanoch tri roky. V roku 1978 opäť prišlo k tvrdému zásahu do môjho života, zvlášť kňazského života: Odňali mi štátny súhlas pre verejnú kňazskú činnosť. Kým som si nenašiel prácu - čo trvalo asi tri mesiace - neustále ma prenasledovala štátna bezpečnosť. Boli to skutočne ťažké roky. Nakoniec som zakotvil v Onkologickom ústave v Bratislave ako ošetrovateľ. Práca tu bola pre mňa ako kňaza veľmi blízka duši, predsa sa však vymykala z rámca duchovnej činnosti v celom rozsahu. Štátna bezpečnosť ma dvakrát navštívila s ponukou vrátenia štátneho súhlasu. Ja som však odmietol, vedel som totiž, že takú "ponuku" oni žiadajú patrične "odmeniť" spoluprácou. Keď nepochodili, navštívil ma generálny vikár Dr. Ján Čižík a ten mi ponúkol činnosť v pastorácii: za kaplána do Banskej Štiavnice.
Do Banskej Štiavnice som nastúpil v novembri 1980. V krásnom prostredí nášho Slovenska som začal aj horlivo pracovať v duchovnej službe. Popri nej bolo aj veľa práce pri oprave svetoznámej štiavnickej Kalvárie a iných sakrálnych objektov. V roku 1982 som bol preložený do Šamorína, kde v tom čase som bol veľmi potrebným kaplánom. Nevedel som však maďarsky a tak po troch mesiacoch, 1. novembra, som bol preložený do Pukanca za správcu farnosti.
Bolo to moje prvé farárske miesto. Farnosť je to miešaná: Katolíci i evanjelíci a v tom čase, v dôsledku tuhej ateizácie, ako všade, i tam boli aj "ateisti". Teda po tejto stránke to bolo ťažké pastoračné miesto. V r. 1985 som bol v apríli na duchovných cvičeniach v Piešťanoch. V dôsledku veľkých problémov som dostal na duchovných cvičeniach vážny infarkt, ktorý si vyžiadal rok rekonvalescencie. Po tomto roku som bol preložený na ľahšiu a menšiu faru – do Dolných Orešian. Moja duchovná činnosť v Orešanoch bola už veľmi poznačená následkami vážnej choroby srdca. Napriek tomu som sa ešte dal do opravovania farskej budovy.
Po dvoch rokoch som bol opäť preložený, a to Zelenča pri Trnave.
Zeleneč to je nesmierne ťažká farnosť. Zvláštna mentalita obyvateľov, náročnosť pastoračných povinností len zvyšovali riziko v oblasti srdca. To nenechalo na následky dlh čakať. Tu som dostal druhýkrát vážny infarkt a po hospitalizovaní v roku 1990 som odišiel do Vysokej na Morave. Medzitým mi už lekári navrhovali úplný invalidný dôchodok.
Vysoká pri Morave bola síce ľahším pastoračným miestom, ale podlomené zdravie malo za následok ďalší infarkt. Bolo to v roku 1990. Po ročnej práceneschopnosti som odišiel na trvalý invalidný dôchodok. Odvtedy pôsobím v Trnave ako výpomocný duchovný vo farnosti sv. Mikuláša. Už z bežného pohľadu na vyššieuvedené údaje možno povedať, že v mojom živote bolo tých smutných chvíľ práve dosť: od prerušenia teologických štúdií, infarkty až po smrť rodičov. A radostné spomienky? Aj tých je práve dosť: zavŕšenie teologických štúdií kňazskou vysviackou, primície, duchovná činnosť s deťmi a mládežou - to je neustály zdroj radosti a opravdivého šťastia. A teraz ešte aspoň niečo zo zážitkov: Otec biskup si ma nechal zavolať zo štúdií. Keď som prišiel do Trnavy na Ordinariát, chveli sa mi kolená ako Baltazárovi. Mal som toho práve dosť na "rováši". Čo len Otec biskup "vytiahne", aká spŕška pokarhania sa na mňa spustí? V tom sa otvoria dvere a otec biskup Gábriš ma s úsmevom víta: "No, o vás je známe, že viete napodobňovať iných, zvlášť pánov profesorov. Tak mi napodobnite pána profesora Dúbravca!" Mne ako mladému teológovi zažiarili oči, spadol zo mňa strach a hrôza a bol som vo svojom živle pre obojstrannú radosť a pobavenie.
V Piešťanoch som ako novokňaz sobášil. Samozrejme prvý raz. Celý strémovaný - viac ako ženích s nevestou. Konečne som celý obrad "dopotil". Keď som šťastných mladomanželov vyvádzal z kostola, ja ešte šťastnejší, hanblivo som sa ospravedlňoval "prosím Vás, prepáčte mi, ak by niečo nebolo bývalo dobré. Viete, je to môj prvý sobáš.
Mladomanželia sa s úsmevom na mňa pozreli a vravia: "Aj náš!" – Odvtedy sme zostali vynikajúcimi priateľmi.
Z pohrebu:
Raz som pochovával nebožtíka, ktorého som dobre poznal. Pravda, poznal som dobre meno. Vedel som o dotyčnom, že je veľkým mariánskym ctiteľom. "Vysúkal" som vynikajúci príhovor, ešte že som ho neoslovil krstným menom. Aké bolo moje "rozčarovanie", keď som sa po pohrebe otočil a chcel som odísť: Ten, o ktorom som mal kázeň, stál za mnou živý a zdravý! Nebožtíkom bol totiž jeho brat. Živý "nebožtík" na to reagoval: "Dôstojný pán, pekne ste to odbavili, ale to bol môj brat!" Ja som duchaplne odpovedal: "Výborne, aspoň ste videli premiéru svojho pohrebu!"
Zo školy:
V druhej triede sedí vážny chlapček. Ja som sa mu prihovoril: XY, nechcel by si byť kňazom?
Chlapček sa zamyslí a po chvíľke hovorí: "Aj áno, ale, keď ja by som chcel mať deti!"
A dohra?
Z chlapca sa skutočne stal kňaz! A zatiaľ veľmi dobrý!
Zo zaopatrovania:
V Štiavnici - kdesi na lazoch , som schádzal prudkým svahom - a pretože to bolo v zime tak v poľadovici, roztiahol som sa v celej svojej dĺžke na
chodník. Oproti idúca tetuška sa ma nábožne pýta: "Pán velebný, ráčilo sa padnúť?"
A ja na to: "Ale, čoby sa ráčilo! Padol som!"
Ešte z pohrebu:
Pochovával som už štvrtého nebožtíka. Nezapamätal som si, ako sa volá. Tak som bral tymián od jedného miništranta a ticho sa ho pýtam: "Ako sa volá?" Miništrant pokrčí plecami: "Neviem." Tak beriem tymián od druhého s tou istou otázkou a dostávam takú istú odpoveď. Tretí miništrant, ktorý stál naproti - pri hlave mŕtvoly s krížom - ten zbadal, o čo ide a nahlas kričí: "Gizela!"
Zo sv. omše:
Bolo to v Pukanci. Pri oltári nemali stojan na mikrofón. Tak som si držal mikrofón v ruke. Pri premenení vína na Najsv. Krv Pána Ježiša všetko dobre prešlo, ale miesto pozdvihovania kalicha som pozdvihol mikrofón...“
Vdp. Anton Moravčík zomrel 24. januára 1994 v 46. roku života a v 19. roku kňazstva pri operácii na srdce v bratislavskej nemocnici na srdco-cievne choroby, kde mu mali urobiť bypass. Pochovaný je na červeníckom cintoríne - na ľavej strane - blízko sakristie.
19. Mons. Ing.Viliam Kurilla
15. februára 1990 - 31. júla 1991
Aj tieto údaje si napísal sám dôstojný pán Kurilla.
"Moji rodičia sa volali - otec Jozef Kurilla a matka Anna r. Chovančáková. Narodil som sa v Zuberci 31. januára 1940. Matka pochádzala z jednoduchej oravskej roľníckej rodiny. Otec zo Starej Černovej pri Ružomberku. Bol ako člen finančnej stráže privelený do Zuberca, kde sa zoznámili s uzatvorili sobáš. Po ukončení 2. svetovej vojny a vrátení zabraného územia bol preložený do Štúrova (vtedajšieho Parkánu). Po získaní ubytovania sme sa prisťahovali za otcom. Tam som ukončil vtedajšiu jedenásťročnú strednú školu maturitou v roku 1957. V tom istom roku po úspešnom absolvovaní prijímacej skúšky na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave som začal štúdium na elektrotechnickej fakulte. V treťom roku štúdia som sa špecializoval na oznamovaciu techniku. Po obhájení diplomovej práce na tému: "Automatizácia telefónneho styku v telefónnom uzlovom obvode Trenčín" som vo februári 1962 nastúpil na vtedajšiu Okresnú správu spojov v Trenčíne ako vedúci štátnych a pobočkových telefónnych zariadení. Počas štúdia - hoci bola doba nepriaznivá viere - pre svoje náboženské presvedčenie som nemal nepríjemnosti, a čo viem, ani nikto zo spolužiakov. Školských predstavených viacej zaujímali študijné výsledky ako to, kto akého je presvedčenia. Iné to už bolo v zamestnaní, kde vedúce miesta obsadzovali nomenklatúrne kádre. Hoci mali v pláne, že neskôr nastúpim na miesto technického námestníka riaditeľa okresnej správy spojov nestalo sa tak. Ja v tom vidím Božie riadenie. Lebo na tomto mieste ma našlo Božie volanie i rok 1968. Po pohovore v seminári a prijatí som nastúpil v jeseni 1968 do seminára a na fakultu v Bratislave. Ordinovaný som bol 20. júna 1971 otcom biskupom Hlouchom. Žiaľ v tom čase Slovensko bolo bez biskupov. Po ordinácii v júli 1971 som nastúpil na prvé kaplánske miesto do Hlohovca. Potom som bol v roku 1973 ako kaplán vo Vrbovom a v roku 1974 v Trnave – u Sv . Mikuláša, a konečne v roku 1975 kaplánom v Cíferi. V roku 1978 som bol administrátorom v Meleku a v roku 1987 administrátorom Trnava - Tulipán. Vo februári v roku 1990 bol som ustanovený za farára v Zelenči, kde som účinkoval do 31. júla 1991. Od 1. septembra 1991 som bol preložený na arcibiskupský úrad, kde zastávam funkciu arcibiskupského archivára a obhajcu manželského zväzku. Tu som bol menovaný aj za kaplána Jeho Svätosti, za Monsignora.
Na vysvetlenie prečo moje štúdium trvalo tri roky: V tom čase bolo nás viacej čo sme mali už vysokoškolské štúdium za sebou tak predstavení umožnili postúpiť do vyšších ročníkov za podmienky, že z nimi určených predmetov urobíme skúšky pred nástupom do ďalšieho ročníka. Tak prakticky po dva roky sme nepoznali prázdniny. Bolo to učenie a skúšky. Dva ročníky za jeden rok. Bez oddychu nastúpiť do ďalšieho semestra. Ako sa ukázalo bolo to prozreteľnostné rozhodnutie, lebo keď v roku 1972 nastúpila v plnej miere normalizácia, tak pätnásti, ktorí sa rozhodli, že pôjdu pokojnejším tempom, museli na príkaz ministerstva kultúry seminár opustiť.
20. Mons. ThMgr. Anton Adamkovič
1. septembra 1991 - 5. októbra 2009
Narodil som sa 27.mája 1928 v Červeníku. Rodičia: Štefan a Mária,
rod. Paulovičová. Pochádzam z 11 súrodencov: Helena 8. XII. 1923; Irena 1.I. 1925, Mikuláš 8. XII. 1926, Anton 27. V. 1928, Mária 15. X. 1930, Milan 12. IX. 1932, Jozefína 16. III. 1934, Michal 2. X. 1941, Katarína 2. XI. 1942, Margita 19. VI. 1944. Štefan zomrel 4 - ročný v trnavskej nemocnici 4. XI. 1939 na záškrt. Pochovaný je na Novom cintoríne v Trnave. Základnú školu som vychodil v Červeníku. Gymnaziálne štúdia som absolvoval na Biskupskom gymnáziu v Trnave, ktoré som ukončil maturitou 13. VI. 1947. Od piateho ročníka gymnázia som bol v Malom seminári v Trnave, ktorý spravovali otcovia saleziáni. V roku 1947 na začiatku akademického roka som nastúpil do Veľkého seminára v Bratislave do prvého ročníka teológie. Až do roku 1950 štúdia boli riadne. Nedialo sa nič mimoriadne. V roku 1950, asi tak od Vianoc, sme začali mávať „nočné návštevy“ ŠtB. Niekedy prišli okolo polnoci, inokedy okolo tretej... Hľadali protištátne letáky. Bola to obyčajná a naivná zámienka znepokojovať nás v štúdiách. Naviac: usilovali sa zastrašiť slabých, prípadne nerozhodných v povolaní. Vďaka Bohu, to sa im nepodarilo.
Cez veľké prázdniny v roku 1950 komunisti zrušili všetky semináre a teologické inštitúty a zariadili jediný seminár a teologickú fakultu v Bratislave. Bohoslovci dostali pozvánky do toho nového inštitútu. Pretože neboli podpísane otcami biskupmi na tieto „pozvánky“ nastúpilo len 12 bohoslovcov. Tí, ktorí odmietli nastúpiť na výzvu štátnych, a či straníckych úradov, dostali iné pozvánky: do PTP - Pomocný technický prápor - čo bol pekný názov KONCENTRÁKOV. Boli to sústreďovacie tábory, latinsky KONCENTRÁKY. Ja som nastúpil na LIBAVU, kde sme dostali „uniformy“ po padlých Nemcoch. Gombíky sa museli poprešívať: za nemecké orlice československé prekrížené bodáky. To bolo na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Po „vystrojení“ sme nastúpili do „útvaru“ a ihneď sme pochodovali do Domášova, kde sme nastúpili na „vlak“ a odviezli nás do koncentráku: SÁZAVA – VELKÁ LOSENICE. Pred nami v týchto drevených barakoch boli Židia. Tak ako oni, aj my sme mali pracovné vybavenie celkom jednoduché: krompáč a lopatu. Pracovali sme na stavbe novej trate: Brno – Praha. O pomeroch v týchto táboroch sa toho už napísalo dosť. Ja som sa dostal z tábora domov „na liečenie“ doslovne zázračne. Rok som bol teda doma a to od 15. decembra 1950. Medzitým som sa dvakrát stretol s otcom biskupom Lazíkom, ktorý ma so slzami v očiach prosil, aby som išiel štúdia dokončiť, že on ručí za legálnosť terajšieho stavu tak na teológii, ako aj v seminári. Poslednú októbrovú nedeľu som sa teda odhodlal nastúpiť do seminára. Aj tento „krok“ sa podaril bez väčších komplikácií, ale pritom tiež veľmi zaujímavo. Po skončení teologických štúdií som bol vysvätený na kňaza 26. júna 1952. Primície boli 29. júna 1952. Primičný oltár bol postavený pri pomníku padlých vojakov. Bolo to čosi majestátne. Projekt urobil bratanec Ing. Štefan Hromada, a tesári pod vedením maminho brata Štefana Pauloviča a hasičov toto veľkolepé dielo postavili.
1. júla som už nastúpil za kaplána do Šurian. Po štyroch mesiacoch som narukoval do riadneho útvaru - k pešiakom do Bratislavy. Po skončení základnej vojenskej služby som nastúpil za kaplána v Trnave - mesto. Tam som účinkoval sedem rokov. V roku 1961 1. júla som nastúpil za kaplána v Topoľčanoch. Po dvoch rokoch som bol preložený do Hradišťa pod Vrátnom za správcu farnosti. Tam som účinkoval osem rokov. Počas týchto osem rokov sme s pomocou Božou a s veľkou ochotou tamojších veriacich generálne opravili kostol zvonku i zvnútra. Okrem múrov sme urobili všetko nové: krov, krytinu, fasádu, náter veže. Vo vnútri kostola sme urobili novú povalu, prehĺbili sme kostol a dali novú dlažbu, nové okná, nové lavice, novú spovedelnicu, opravili sme organ, kostol dostal novú elektrifikáciu, pristavili sme kaplnku kde sme urobili Boží hrob, upravili sme priestranstvo okolo kostola vydláždili sme prístupovú cestu, postavili sme dom smútku a opravili sme farskú budovu. Nakoniec sme získali povolenie na stavbu novej farskej budovy. Okrem toho sme vysadili parky na priestranstvách okolo sôch v dedine.
Myslím, že keby sme neboli toho urobili za osem rokov viac, aj to je práve dosť. No vysadili sme aj desiatky stromov v záhradách fary, vybudovali celé vodovodné potrubie z vodojemu v záhrade, nová ohrada okolo farskej budovy atď. Bolo to ozaj osem rokov Božieho požehnania pre túto farnosť. Samozrejme, úmerne tejto vonkajšej aktivite rástla aj aktivita vnútorná, duchovná. Do môjho príchodu do farnosti bývala v nedele a sviatky len jedna sv. omša, ja som zaviedol dve, aby sa veriaci mohli vymeniť a aby nik nezanedbal v tieto sviatočné dni sv. omšu. V dubčekovskej „ére“ sme urobili misie, ktoré konal vsdp. Jozef Havran, dekan, farár v Holíči. Hoci farnosť mala len niečo okolo1000 obyvateľov, z toho približne 200 Rómov, veľmi pekne pristupovali k sv. sviatostiam. Jednoducho povedané: náboženský, ale aj mravný život vo farnosti sa veľmi pekne vzmáhal. 21. mája 1971 som nastúpil za správcu farnosti v Doľanoch pri Modre. Bolo treba dokončiť rozostavenú novú farskú budovu, na ktorej však viazol dlh 120 tisíc korún. Časť starej budovy ešte stála. Situácia bola viac ako katastrofálna. S Božou pomocou sme sa však dali do práce a v septembri bola farská budova dokončená, dlh splatený a Otec biskup Gábriš mohol budovu požehnať už v septembri.
Ani Doľany nie sú veľkou farnosťou. Počet obyvateľov sa tiež pohybuje okolo 1000 – niekedy o niečo vyššie, niekedy o niečo nižšie.
Po stránke materiálnej sme po dostavbe novej farskej budovy začali prácu vo farskej záhrade. Tá bola v dezolátnom stave. Vysadili sme 1000 koreňov viniča a pripravili "drátenku" - čo bol vtedy najmodernejší spôsob pestovania vinnej révy. Usporiadali sme dvor a vysadili ovocné stromčeky. Dali sme sa do stavby domu smútku. Po jeho dokončení sme robili na oprave kostola, kaplniek a kostolíka – kostol zasvätený svätému Leonardovi. Kostol sme počas dvadsiatich rokov maľovali dva razy, kaplnky raz. Na kaplnkách a na kostolíku sv. Leonarda bola omietka strhnutá až po tehlu a všetko bolo znova omietnuté. Na kaplnke sv. Šebastiána sme urobili novú vežičku. V dedine sme opravili mestskú vežu. Obec totiž kedysi nebola pagus – dedina, ale oppidum – mestečko. Pretože všetky väčšie akcie tak rodinné ako aj spoločenské sa konávali po susedných dedinách, v Doľanoch totiž nebol žiaden kultúrny stánok, naliehal som na predsedu miestneho národného výboru, aby sme postavili kultúrny dom. Po nechuti starého vedenia obce sa na túto úlohu podujal nový predseda MNV – Stanislav Slaninka. Fándlymu a Pálkovičovi, týmto veľkým synom slovenského národa som dal postaviť a urobiť dôstojný pomník, ktorý stvárnil akad. Sochár Pavol Čambál z Trnavy. Pristavili sme novú sakristiu, kde je aj Boží hrob. Sakristia slúžila na stretanie tak mladých, ako aj na Neokatechumenátne stretnutia. Pre farský kostol som zaobstaral nový dvojmanuálový organ, ktorý vyrobili v Krnove. Zelektrizovali sme zvony, celá inštalácia kostola i kostolíka bola tiež urobená nová.
Samozrejme, že toto nie sú všetky akcie, ktoré sme zrealizovali počas môjho pôsobenia v Doľanoch. Myslím však, že na ilustráciu stačilo pripomenúť aj tieto.
Mojou oveľa väčšou radosťou bolo vyučovanie náboženstva. Vždy sa mi podarilo nejakým spôsobom dosiahnuť, že som učil každú triedu zvlášť a po dve hodiny týždenne. Žiaci boli na náboženstvo prihlásení všetci – až na učiteľské deti. No aj tie chodili na náboženskú výchovu.
Pristupovanie ku sv. sviatostiam bolo skutočne krásne. Účasť na sv. omšiach bývala veľmi pekná aj v robotné dni. Veľkú časť prítomných tvorili deti a mládež. Svätých prijímaní som ročne rozdal okolo 40 000 – štyridsať tisíc!
Počas dvadsiatich rokov veľmi vzrástla úcta k sv. Leonardovi. Napriek silnému tlaku ŠtB a straníckych inštitúcií podarilo sa nám každoročne pripraviť peknú púť, na ktorej sa zúčastňovali aj početní veriaci z okolia, ba až z Trnavy. Svätá omša napriek zákazom bývala na kostolíku ( pútnické miesto ku cti sv. Leonarda)„sub divo“ pod holým nebom. Púte dosiahli vrchol pri príležitosti, keď sv. omšu slávnostne celebroval J. E. Mons. Ján Sokol, arcibiskup, metropolita.
V tomto období sme mali v Doľanoch aj dvoje primície: vdp. František Guldan a vdp. Augustín Slaninka. Tieto druhé boli také úžasné, že podobnú slávnosť Doľany ešte nezažili. Primičná sv. omša bola tiež vonku, na kostolíku.
6. marca 1990 som bol zvolený prípravným výborom SSV v Trnave za riaditeľa SSV. Bola to práca navyše. Denne som dochádzal do Trnavy. Pritom som nevynechal jedinú minútu náboženstva. Na dolianskej fare som prijímal zahraničné návštevy, tam som ich stravoval, tam, keď bolo treba, aj prenocovali.
1. septembra 1991 som nastúpil na faru v Zelenči. Opäť: dlh ešte na kostol 180 000 tisíc Kčs. ten bol treba splatiť. Na kostolnú strechu sme za desať rokov dávali už dvakrát krytinu! Zateplili sme povalu Nobasilom. Zdvojili sme okná. Do kostola bolo zavedené plynové kúrenie. V levickom Zlatom ónyxe nám urobili nový obetný stôl, bohostánok, ambónu a krstiteľnicu.
Päť sôch z bieleho carrarského mramoru zhotovil akad. sochár Pavol Čambál. Urobili sme novú elektrifikáciu tak v kostole, ako aj vo farskej budove. Pristavili sme k farskej budove dielňu. Urobili sme biologický septik pre odpady z farskej budovy. Do kostola sme zaviedli nový prívod vody. Upravili sme farský dvor a urobil pivnicu, pretože pod farskou budovou pivnice nie sú súce ani na ovocie, ani na zemiaky. Veriaci zelenečskej farnosti pristupujú ku sv. sviatostiam pomerne pekne. Ročne rozdám priemerne 50 000 sv. prijímaní. Na náboženskú výchovu teraz chodia všetci žiaci. Pred desiatimi rokmi ich chodila najviac jedna tretina.
V kanonických vizitáciách, ale aj vo výrokoch niektorých predchodcov je aj zmienka "O veriacich". Osobne sa takéhoto hodnotenia veľmi rád zrieknem, pretože sa nazdávam, že všade sa nájdu aj nespokojní veriaci. Je tu však veľa obetavých, príkladných, horlivých veriacich. Obľúbil som si postoj niekdajšieho premiéra bývalej Nemeckej spolkovej republiky - Adenauera. Keď mu politici šomrali na Nemcov, čo všetko spôsobili v 20. storočí, on ich spokojne vypočul a potom s úsmevom povedal: "Máte pravdu, ale ja tých Nemcov mám aj tak rád, lebo iných Nemcov nemám"!
Tak je to teda aj s mojimi Zelenčanmi. Iných nemám!
Počas celého kňazského života som si doslovne písal všetky kázne, ktoré sú po ročníkoch aj poviazané. Časť je už uložená v Štátnom archíve v Modre a v Trnave, časť je ešte v súkromnej knižnici. Okrem toho som napísal dvoje Duchovné cvičenia a viacero básnických zbierok. Z nich mi vyšli doteraz tlačou nasledovné tituly:
Dr. Ján Dubovský – Anton Adamkovič: Juraj Fándly: „Priateľské porozumenie“ SSV Trnava 1990
Anton Adamkovič: Stavovské krížové cesty, SSV Trnava 1991
Anton Adamkovič: Celý tvoj, Charis Bratislava 1999
Anton Adamkovič: Domov, KON-PRESS Trnava 1999
Anton Adamkovič: Na každý deň jedna báseň, KON-PRESS Trnava 2000
Anton Adamkovič: Krížová cesta od poslednej večere po vzkriesenie, KON-PRESS Trnava 2000
Anton Adamkovič: Doľany pri Častej, Otto Németh 2001
Anton Adamkovič: Krížová cesta (klasická, veršovaná), KON-PRESS Trnava 2002
Anton Adamkovič: Červeník, Trnava 2002
Anton Adamkovič: Dodržal som slovo, KON-PRESS, Trnava 2002
Anton Adamkovič: Hradište pod Vrátnom, Dobrá kniha, Trnava 2002
Anton Adamkovič: Vezmi a čítaj, Dobrá kniha, Trnava 2003
21. ThMgr. Peter Jelínek
5. októbra 2009 - 30. júna 2011
22. ThMgr. Jozef Lehotský
1. júla 2011 -